Moskva 3. novembra (TASR) - Pred 30 rokmi sa pokúsil dôstojník ruského námorníctva Valerij Sablin zvrhnúť sovietske vedenie. Na Západe málo známe povstanie sa skončilo tragicky.
Sablin šiel do boja skoro s holými rukami: S torpédoborcom sovietskeho vojenského námorníctva Storožedoj, ktorého sa zmocnil spolu s hŕstkou verných námorníkov, nabral na jeseň 1975 kurz na vtedajší Leningrad.
Ako politruk mal Sablin ideologicky usmerňovať svojich podriadených. Presvedčený komunista svedomito študoval klasikov marxistickej filozofie. Jeho pochybnosti o smerovaní prestarnutého vedenia v Kremli však každým rokom rástli.
V novembri 1975 zasvätil Sablin v Rige niekoľko členov posádky torpédoborca do svojich plánov na prevrat. Po prehliadke bojových lodí pri príležitosti 58. výročia VOSR sa mal Storožedoj oddeliť od zvyšku flotily a namiesto do Rigy nabrať kurz na Leningrad. Tam chcel Sablin zakotviť vedľa legendárneho krížnika Aurora a o jeho požiadavkách - sloboda myslenia, boj proti rodinkárstvu a uprednostňovaniu straníckych špičiek, naozajstný socializmus - mala informovať štátna televízia.
Večer 8. novembra dal Sablin zavrieť kapitána Potulného do podpalubia a posádke, zhromaždenej v palubnom kine, premietol slávny film Krížnik Potemkin, aby pozdvihol jej bojovú morálku. Vášnivým prejavom dostal na svoju stranu skoro všetkých námorníkov a mnohých dôstojníkov. Nová ruská revolúcia sa mohla začať.
Keď Storožedoj dorazil do Rižského zálivu, vedenie flotily už bolo o blížiacej sa vzbure informované od palubného mechanika, ktorému sa podarilo ujsť. Deväť lodí sovietskej pohraničnej stráže a baltickej flotily začalo Storožedoj prenasledovať. Admiráli sa obávali, že Sablin by sa mohol na jednej z najmodernejších ruských bojových lodí pokúsiť ujsť do Švédska. Stranícky šéf Leonid Brežnev, ktorého vytiahli z postele, prikázal potlačiť povstanie za každú cenu a loď v krajnom prípade potopiť.
Sablin medzitým poslal vedeniu armády a komunistickej strany nasledujúce posolstvo: "Náš skutok má čisto politický charakter, nie je to vlastizrada. Vlasť zradia tí, ktorí sa postavia proti nám." Na lodi bola vztýčená "zástava blížiacej sa komunistickej revolúcie". Predpoludním 9. novembra, keď letectvo zhodilo na výstrahu pri torpédoborci niekoľko bômb, začali vzbúrenci pomaly strácať nádej na dobrý koniec vzbury. Námorníci oslobodili uväzneného kapitána, ktorý vtrhol na veliteľský mostík, strelil Sablina do nohy a opäť prezval velenie.
Vzbura v Baltskom mori bola za sovietskych čias štátnym tajomstvom. Aj západné tajné služby dlho verili verzii KGB, že Sablin sa chcel s torpédoborcom dostať na západ. Tých zopár informácií, ktoré prenikli do zahraničia, inšpirovali amerického autora Toma Clancyho k napísaniu špionážneho románu Hon na ponorku, ktorý bol v roku 1990 aj sfilmovaný, ale s realitou nemá skoro nič spoločné.
V prvom rade povstanie nemalo šťastný koniec. Vodcu rebelov postavili pred súd, všetci námorníci až na jedného sa od vzbury dištancovali. Z politbyra prišiel príkaz, že Sablin musí byť odsúdený na smrť zastrelením. Mnohých členov posádky vylúčili z námorníctva. "Nikdy sa neobklop ľuďmi, ktorí kritizujú a nekonajú. Sú to pokrytci," napísal Sablin pred popravou v liste svojmu synovi.
Po rozpade Sovietskeho zväzu zlyhalo niekoľko pokusov rehabilitovať oboch vzbúrencov. Najvyšší súd Ruskej federácie v roku 1994 len stroho konštatoval, že Sablina nemali zastreliť. Sudcovia však zdôraznili, že za svoj priestupok nemôže byť plne rehabilitovaný.
