FOTO
Keď pred šiestimi rokmi vyhrala súťaž MISS, prekvapila všetkých. Najväčšmi asi samu seba. Médiá o nej písali ako o prvej miss, ktorá má na niečo konečne vlastný názor.
HELENA HOUDOVÁ (25) bola vtedy 19-ročnou študentkou antropológie z Plzne. Chcela zmeniť svet. Dnes vie, že je to takmer nemožné. No stále to skúša.
Už desať rokov neje mäso, nenosí výrobky z kože, obliecť si kožuch odmieta aj na prehliadkach alebo pri fotografovaní. Napriek tomu patrí medzi najúspešnejšie a najvyhľadávanejšie české modelky.
Svoje honoráre často dáva do projektov na vzdelávanie detí, v Čechách založila nadáciu Slunečnice, rozbieha charitatívne projekty v krajinách tretieho sveta.
Na Slovensko prišla, aby zasadla do poroty modelingovej súťaže. Denník SME hovoril s Helenou Houdovou o jej pohľade na svet, cestách, modelingu aj ľudí okolo seba.
Odkiaľ ste prišli do Bratislavy?
"Z New Yorku som priletela do Viedne a odtiaľ som cestovala do Bratislavy. Jej, veď ja pomaly už ani neviem, kde vlastne som." (smiech)
To sa vám stáva často?
"Občas sa mi to stáva. Keď mám osem letov za týždeň, tak už naozaj musím premýšľať nad tým, kde som. Ale to k tejto práci patrí. Jéjda, hovorím hrozne vtipnou ,language', tak si to užite." (smiech) "Už rok a pol žijem v New Yorku, ani domov do Čiech nechodím veľmi často."
Prečo ste nezostali v Európe, v Paríži?
"Musím sa priznať, že ja som si s Parížom veľmi nepotykala. Parížsky nacionalizmus je veľmi silný, netvrdím, že tak je to všade vo Francúzsku. Ja som sama o sebe veľmi ,shy' (plachá) a Paríž mi v tomto veľmi nepomohol. A ani nehovorím dobre po francúzsky, čo je tiež dosť veľké mínus."
Takže vám vyhovuje viac Amerika.
"Hlavne mi viac vyhovujú ľudia a ich prístup. Sú oveľa otvorenejší a kreatívnejší."
Ale nie je tam ťažšie sa presadiť?
"Tak to určite, boli to ťažké začiatky. No na druhej strane som bola na to už pripravená. Moja úplne prvá cesta totiž viedla do Barcelony, kde som bola jeden mesiac zavrená v malej hotelovej izbe bez okna. Chodila som každý deň na kasting, jedla som instantné polievky a bola som bez práce."
Snívali ste, tak ako mnohé dievčatá, o kariére modelky odmalička?
"Ja som súťaž Miss nikdy predtým, ako som ju vyhrala, nevidela. No keď som prišla do toho veku, keď začínate premýšľať o svete, tak ma veľmi začali rozčuľovať rozhovory so slávnymi osobnosťami, ktoré rozprávajú nezmysly. Ako, napríklad, o tom, kam pôjdu na dovolenku alebo ktorý gauč si vyberú do bytu."
Vy ste sa stali jednou zo známych.
"Myslela som si, že môžeme zmeniť svet. Už si to nemyslím. Ale keď zmením život jedného človeka, tak istým spôsobom zmením aj svet."
V českých médiách vás označujú za tvrdú bojovníčku.
"Od pätnástich rokov nenosím kožu, kožušiny, nejem mäso. No nie je to tak, že by som chcela za niečo bojovať. Ja len nechcem a nebudem súčasťou niečoho, s čím nesúhlasím. Myslím si, že všetci máme možnosť voľby. A ja sa to usilujem ľuďom ukázať."
Prišli ste pre svoj prístup už o veľa zákazok?
"Niekoľko ich bolo, no to väčšinou rieši moja agentúra."
A nemáte pocit, že by sa to dalo robiť aj inak, než zapadnúť do mašinérie sveta, ktorý vás predtým nezaujímal?
"Ale veď ja som to robila. Učila som sa znakovú reč, chodila som do detského domova, demonštrovala som proti testovaniu na zvieratách, ale chcela som to skúsiť ešte inak. Vedela som, že speváčka zo mňa asi nebude, herečka asi tiež nie. Tak som si povedala, že to urobím vtipne a prihlásim sa do súťaže Miss. Nemyslela som si o sebe, a stále si to nemyslím, že som krásna. Ale súťaž nie je o kráse, ale hlavne o šťastí. A ono to vyšlo."
Keď vás modeling nenapĺňa, ako to, že to robíte už šesť rokov?
"Ale mňa modeling veľmi baví, baví ma tá práca, pózovanie, fotografovanie. Ale to je kariérna satisfakcia a ja potrebujem mať vo svojom živote harmóniu. A potrebujem robiť niečo viac. Potrebujem uspokojiť aj svoju dušu."
Ako presne?
"Usilujem sa pomáhať organizáciám, projektom, ktoré sú zamerané na vzdelávanie, pomáhajú deťom s HIV. Máme projekt v Keni, v Guinei, máme doučovacie centrum v Kambodži pre deti s HIV, staviame školu pre deti, ktoré by inak museli vyrábať koberce. Vzdelávanie je kľúč na to, aby lepšie žili. Lepšie, ako im dať peniaze na jedlo, je dať im vzdelanie. Aby vedeli, ako si to jedlo získať, ako si vyrobiť oblečenie. Najhoršou časťou humanitárnej pomoci je iba dávať. Pomáhame im pochopiť ich vlastnú situáciu."
Máte aj vy dieťa, adoptované na diaľku?
"Jéjda, ja mám detí!" (dlho sa smeje) "Mám dievčatko v Guinei, v Kambodži a mám tri dievčatá v detskom domove."
Kde ste boli naposledy?
"V Indii, prešla som Srí Lanku, Kambodžu, Nepál. Bolo to veľmi silné a Kambodža ma hrozne vzala. Tých problémov tam je tak veľa. Od AIDS cez pedofíliu až po chudobu. Sú tam deti, ktoré žijú na skládke a živia sa vyberaním odpadkov."
Minimálne vaše postoje majú od sveta modelingu ďaleko.
"Ja nikoho neodsudzujem, alebo sa o to aspoň snažím. Je mi jedno, či je človek kresťanom alebo ateistom, je mi jedno, či je žltý, fialový, oranžový. Ja to iné považujem za krásne."
A ako stíhate normálny život?
"Nestíham, to je jasné. No aké si to urobím, také to mám. A žijem úplne bežne. Normálne umývam riad a keďže som si práve kúpila byt v New Yorku na šiestom poschodí v dome bez výťahu, tak normálne chodím po schodoch."
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
