Neriešme MiG-y, skúsme riešiť letectvo

Je nepochybné, že za riešením diskutovanej dilemy - byť či nebyť - v prípade modernizácie strojov MiG-29 stoja lobistické skupiny. Tie jedny, minister Liška to zaručí (pozri Ad: Air Liška, SME 14. 10.), určite neprejdú. Tie druhé to už robiť, samozrejme, nemusia. Modernizácia je totiž v plnom... Určite? Nie je to s ňou, pán minister, trošku inak? Veď stačí spomenúť na tlačovku niečo menej ako pred rokom, na ktorej generál Dunaj sľuboval trošku iné termíny ako dnes. A aké termíny nám povie zajtra? Len pre zaujímavosť, ktorý normálny podnikateľ by podpísal mnohostámiliónový kontrakt a začal platiť bez toho, aby sa stopercentne presvedčil, že dodávateľovi sa už v minulosti niečo podobné vykonať podarilo? A dá sa to vôbec bez toho, aby ruská elektronika pracovala autonómne a ten zvyšok takisto? Úplný unikát.

Ale to všetko je nepodstatné. Netreba pochybovať, že aj tie najzložitejšie problémy modernizácie MiG-29, pre ktoré sa predstavenie prvého modernizovaného stroja dosť pochopiteľne omeškáva, sa nakoniec doriešia a vyriešia. Problémom slovenského vojenského letectva však nie sú iba v pravde kvalitné sovietske supersoniky. Ide o problém komplexný. Len pre zaujímavosť taký, ak chcete, polopatistický pohľad.

Skutočné vojenské letectvo svojprávnej armády svojprávneho štátu má byť schopné zabezpečovať nasledujúce úlohy: eliminácia narušení vzdušného priestoru, vybojovanie vzdušnej prevahy nad bojiskom, vzdušná podpora bojujúcich pozemných jednotiek, bombardovanie v tyle protivníka, presuny a výsadky jednotiek so špeciálnymi úlohami, úlohy súvisiace s prevozom ranených a likvidáciou následkov nehôd v priestoroch vojenskej činnosti a pod.

Tento výpočet, samozrejme, nie je úplný. No dá sa celkom dobre použiť na to, aby sme pochopili, že keď diskutujeme o jednom druhu lietadla, tak sme tam, kde by nás pán Liška chcel mať. MiG-29 je skvelý stroj na plnenie úloh spojených s vybojovaním vzdušnej prevahy nad bojiskom, bez možnosti kooperovať s koaličným partnerom z NATO. On bol presne na tento účel vyvinutý. A potom ešte (treba citovať) "na demonštráciu našej prevahy nad protivníkom", ako bolo ukázané na vojenskom cvičení Modrá línia. A bodka.

Čo poviete, trošku málo na toľko vcelku zbytočného kriku. Hodí sa, lebo tento krik nahradzuje solídnu diskusiu. Takú, čo by dala odpoveď na otázku o druhu zbrane, ktorý v prípade potreby splní ďalšie vymenované i nevymenované úlohy vojenského letectva. Problém je o to horúcejší, o čo sa blíži koniec životnosti bojovým vrtuľníkom Mi-24. Otvárať otázku kvalitného vojenského zdravotníckeho vrtuľníka by už bolo doslova sebatýraním.

Vlastne, ešte akoby sa na čosi zabudlo. Ako je to s likvidáciou prípadného narušiteľa slovenského vzdušného priestoru? Zrejme najpresvedčivejšiu odpoveď na túto otázku dal asi pred štrnástimi rokmi šéf expertného tímu, ktorý zodpovedal za uvedenie do prevádzky raketovej základne skupiny ďalekého dosahu pri Brne. Na otázku veliteľa divízie protivzdušnej obrany plukovníka Nekvasila (neskôr náčelníka Generálneho štábu Armády ČR), či sa dá sovietskou raketou zostreliť sovietske lietadlo, odpovedal pomerne jasne: To sa nikdy nestane, za to vám stopercentne ručím!

A tak nejako to bude aj s našimi migmi. Nezaoberajme sa nimi, začnime sa zamýšľať nad tým, ako budeme budovať vojenské letectvo.

VLADIMÍR MEČIAR
(Autor je publicistom, pôsobil v Armáde SR)