V pätnástich rokoch jej zobrali obe oči, ale chuť a silu žiť nie!

Manželia Kökényovci bývajú v Šíde. Svetlom ich života sú štyri deti. Osud im ukázal vľúdnu, ale aj odvrátenú tvár. Keď mala ich najstaršia dcéra tri roky, prišla o jedno oko. V pätnástom roku života jej vyoperovali aj druhé.

Boli chvíle, keď jazvy na srdci boleli tak veľmi, že nadávali na osud a spytovali sa toho tam hore, prečo práve ich dieťa prišlo o zrak. S pomocou viery a lásky však dokázali malý zázrak.

"Naša dcérka porodila tri zdravé deti, postavila sa na vlastné nohy a domácnosť si vie udržať lepšie ako mnohé vidiace ženy," hovorí dnes jej pyšný otec.

Tibor Kökény sa neuspokojil s tvrdením prvého lekára, ktorý hovoril, že jeho Rózka trpí nevyliečiteľnou chorobou zraku. Bol rozhodnutý nájsť vhodnú liečbu a klopal na dvere mnohých vychýrených odborníkov.

"V jednom časopise som si prečítal, že kdesi v Rusku podobne chorému človeku darovali oči príbuzní. S manželkou sme okamžite zašli za lekárom a presviedčali ho, že sme rozhodnutí darovať dcérke po jednom oku."

Lekár im však tvrdil, že to nie je možné. Otec plakal ako malý chlapec. Rózka mala strašné bolesti. Nemohla ani len spať. "Keď mala tri roky, pravé oko jej vyoperovali a dostala umelé," spomína Tibor.

V tom čase býval s rodinou v Ostrave. Pracoval v bani. Až neskôr sa presťahovali do Šídu. Glaukóm neustupoval, Rózka trpela ďalej. Ľavé oko bolo červené a veľmi bolelo.

"Už ani neviem, koľko operácií podstúpila. Zvykla si na nemocnice aj na bolesť. Začala navštevovať slepeckú školu v Levoči. Jej bolesti nám však všetkým naháňali strach. Tušili sme, že sa blíži najhoršie. Že prestane úplne vidieť."

Staršia sestra Monika sa od Rózky nepohla ani na chvíľu. Keď večer stíchol dom, otec sedával v kuchyni a rozmýšľal ako ďalej. Vedel, že deň, keď dcéra naposledy uvidí slnko, sa blíži.

"Stalo sa. Ona sama nám povedala, že chce skončiť to trápenie. Mala 15 rokov a bola rozhodnutá dať si vyoperovať aj ľavé oko," spomína Tibor.

Nerobila scény, neľutovala samu seba. Musela začať odznova. Svet bol zrazu čierny a noci boli vľúdnejšie ako dni. Vo sne videla. Mamu, otca, sestry, ich dom, priateľov.

"No rozhodla sa žiť! Poslepiačky sa naučila variť, piecť, vysávať, zakúriť aj prebaľovať mladšiu sestru a brata. Aj na diskotéky chodila. Raz ma môj otec čakal na dvore. Už zďaleka na mňa kričal, že nech sa ponáhľam, lebo to moje dievča chce jazdiť na motorke," už sa smeje pán Kökény.

Jeho dcéra sa správala tak, akoby videla. Spravila si masérsky kurz, vydala sa, porodila tri zdravé deti, hoci jej manžel má tiež chybné oči. Zatiaľ ešte trochu vidí. No časom ho postihne rovnaký osud ako manželku.

"Nie je taký silný ako Rózka, žiaľ zapíjal alkoholom a robil hlúposti. Našťastie, už si uvedomil, že pijatikou nič nevyrieši. Bývajú v Prievidzi. Rózka si otvorila masérsky salón, vravia o nej, že má zlaté ruky."

Málokto by dokázal byť taký statočný, hovoria všetci v dedine. "Som na ňu hrdý," uzatvára otec Tibor. A smerom k manželke, čo miesi na koláč, prehodí: "Maminka, nenahnevaj sa, čo teraz poviem. Tvoj koláč je dobrý, ale Rózkin je ešte lepší."

FOTO - autorka