FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Pri prvom stretnutí si myslel, že si ideme len tak čítať. Jeho filozofické dielo je rovnako rozsiahle ako beletristické. Keď zistil, že sa chceme najmä zhovárať, začal. Zaujímavo, zanietene.
Na spoločnosť je zvyknutý.
Na Univerzite Komenského prednáša filozofiu a študenti ho navštevujú aj doma.
Akí sú?
„Za tých desať rokov sa to veľmi zmenilo. V deväťdesiatych rokoch tu bola všeobecná zmätenosť a iritovanosť.“
Nie sú optimistickejší?
„Určite nie. Na Slovensku nemôžu optimisti existovať, iba ak na psychiatrickej klinike. Sú to ľudia, ktorí vedia, že najprv treba niekoľko rokov tvrdo robiť.“
Od roku 1967 dôchodca
Egon Bondy sa narodil v medzivojnovej Prahe v roku 1930 ako syn generála československej armády.
Zdalo by sa, že bude mať v krvi prísnu drezúru, no tvrdí, že ani jeho otec nebol pravým vojakom a z armády si robil žarty.
A tak ani jeho syn nedokončil gymnázium.
„Kádrovo som nebol preverený, aby som mohol urobiť maturitu.“
Pašoval do Rakúska rôzny tovar, pracoval ako nočný strážnik v Národnom múzeu, neskôr bol bibliografom v Štátnej knižnici. Až koncom päťdesiatych rokov dokončil maturitu a diaľkovo vyštudoval filozofiu na Karlovej univerzite.
„Bol som tam prijatý na základe Božej prozreteľnosti, prihlášky sa posielali niekedy v januári a ja som prišiel v júli.“
Už v roku 1967 sa stal invalidným dôchodcom a je ním dodnes.
Vlastným menom Zbyněk Fišer
„To, že budem básnikom, som vedel naisto už od čias vojny. Záujem o filozofiu sa objavil hneď po roku 1945.“
Meno Egon Bondy si vybral sám: „Začal som ho používať v roku 1948, keď sme s Honzou Krejcarovou dávali dokopy prvý československý básnický samizdat. Všetci sme si vtedy na protest proti znovuvznikajúcemu antisemitizmu zvolili židovské meno a ja som si vybral takéto ľubozvučné.“
Bondy bol veľkým kamarátom s českým spisovateľom Bohumilom Hrabalom. Sám Hrabal ho často spomínal vo svojich knihách. Ako sa zoznámili?
„Vtedy Hrabal ešte nebol slávny. Odkázal mi ako známemu básnikovi, že by mu bolo cťou, keby ma mohol privítať. Ja som sa poinformoval, že pije pivo, a keď sme sa zišli, zistili sme, že okrem toho piva nás viažu aj filozofické záujmy.“
Plastici
Niekoľko Bondyho básní zhudobnila legendárna undergroundová skupina The Plastic People of the Universe.
„Bola to jedna z mnohých legiend, ktorá vznikla za môjho života. Plastici si mysleli, že bol kedysi nejaký Bondy, ale ten už dávno zomrel. Ja som sa o nich dozvedel začiatkom sedemdesiatych rokov. Išiel som okolo Hospody u Malvaze a tam som videl plagátik, že zajtra budú hrať.“
Vtedy už mal kúpený lístok na vlak, chystal sa odísť pracovať niekde na slovenský vidiek.
„Lístok som šiel vrátiť, pretože toto som nemohol zmeškať.“ Tam sa zoznámili.
Ani nie po týždni potrebovali Plastici, kamaráti muzikanti, skúšať na ďalší kon- cert, ale nemali kde. Egon Bondy im ponúkol byt.
„Púšťali to na plné pecky, nevedeli sa bez toho zaobísť, celý barak sa triasol a ľudia sa sťažovali. Ale keď sa dozvedeli, že to hrá zakázaná kapela, chodili potichu okolo a trpeli.“
ŠtB vytáral všetko, aj čo nevedel
Bondy sa však stal niekoľkokrát spolupracovníkom tajnej polície. Má verziu, že to spôsobila jeho veľká sústredenosť na svet umenia a myšlienok.
Spoluprácu s ním prerušila ŠtB až pre jeho hospitalizáciu na psychiatrii. Bolo verejným tajomstvom, že Bondy vytára aj to, čo nevie, a nikto ho radšej do politických záležitostí nezaťahoval.
A ako to vidí dnes?
„Chodili na domové prehliadky.“
To bolo všetko?
„Čo viac? Bola domová prehliadka, a keď ja sedím, pijem kávu a vidím, že aj on chce kávu, tak mu ju urobím. U nás sú v Čechách ministri, ktorí boli v deväťdesiatom roku vyhodení z parlamentu. Neviem, ako sa to mohlo stať, vtedy boli agentmi ŠtB, teraz sú ministrami.“
Peniaze? Načo!
Do pražského bytu sa vrátiť nechce.
„V Bratislave mi je lepšie už len preto, že mi tu zomrela Júlia. Vracať sa do Prahy, kde som prežil s Júliou dosť rokov, to by sa mi ozaj nechcelo. Pre mňa je Bratislava citovo neutrálnym prostredím. V tomto prípade veľmi na osoh. Nezaoberám sa žiadnymi nostalgickými spomienkami.“
Z krajín by mu vyhovovalo Grónsko.
„Je tam o dosť chladnejšie, tu sú horúčavy.“
Bez písania by byť nemohol: „Teraz sa venujem filozofii, lebo som ju dosť zanedbal.“
Z čoho teda žije?
„Peniaze žiadne nemám a ani som sa celý život nesnažil, aby som nejaké mal.“
Na cigarety má stále, keď nie za svoje, požičajú mu kamaráti. V byte býva sám, i keď sa tam niekedy objavuje študent, ktorý mu chodí pomáhať, mladá fotografka z Prahy píše o Bondym diplomovú prácu.
Na ženy sa pozerá s najhlbšou úctou.
„Nazdávam sa, že ženy ešte ani zďaleka nemajú vybudované ľudské práva, ktoré prislúchajú každému človeku. Ľudstvo stráca päťdesiat percent géniov len preto, že sú ženského pohlavia.“
