Ivan Gašparovič v lese, tentoraz bez flinty, s vnukom.
FOTO – ARCHÍV
Bývalý predseda slovenského parlamentu, politik z HZDS Ivan Gašparovič nepatrí medzi tých, ktorí by sa svojimi úlovkami chválili – poľovníkom je však už viac než tridsať rokov.
„Začal som ešte ako chlapec. Starý otec bol poľovníkom, chodili sme kŕmiť zver do lesa. Zostalo mi to.“
Aj dnes ho v lese častejšie stretnete na prechádzke ako na love.
„Mám viacero pušiek, brokovnicu, guľovnicu aj iné. Všetky zbrane som si kúpil sám, ale neboli nové. Prvú zbraň mi v roku 1968 predal brat jedného lekára, ktorý sa ňou zastrelil.“
Gašparovič mal aj poľovníckeho psa, dnes si ho pre nedostatok času nemôže dovoliť.
„Rovnako je to s poľovačkami, chodievam na ne čoraz zriedkavejšie.“
Pozvaní má však dosť, mohol by strieľať každý týždeň.
„Tento rok som ešte nebol, minulý rok dvakrát, v lete.“
Jeho obľúbeným poľovníckym revírom je topoľčiansky, najčastejšie poľuje na diviaky.
„Diviača patrí aj medzi moje najkrajšie trofeje. Ostatnú zver by sme mali skôr chrániť. Po roku 1990 jej ubudlo viac, ako treba – hoci poľovníci ma presviedčajú o opaku.“
Na rozdiel od niektorých slovenských veľkopodnikateľov si Gašparovič v zahraničí ešte nezastrieľal.
„Doma som poľoval aj s kolegami z parlamentu Petrom Bacom alebo Jánom Jasovským, bol som na poľovačke s Petrom Dvorským i Ondrejom Lenártom.“
Spomína si aj, ako mu ušiel už „zastrelený diviak“.
„Raz v šere, keď sme sa vracali z poľovačky, zbadal horár diviaka ležiaceho od nás tri metre. Hovorím – Strieľaj! Odpovedal, že nevidí, tak som strelil ja. Diviak sa otočil na chrbát a zostal ležať. Horár ho chcel pre istotu ešte dostreliť. Ja na to – Čo budeme kaziť bifteky. Ako som to dopovedal, diviak sa postavil a začal utekať. Dvanásti poľovníci sme potom naňho strieľali – ale ušiel. Aj s biftekmi.“ (Smiech.) (rom)
