Ešte s Alexandrom Dubčekom. FOTO – ARCHÍV
Rudolf Chmel hľadí v ústrety budúcnosti Slovenska. Či Aliancie nového občana?
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, ale napriek tomu sa jeho meno spomínalo v súvislosti s mnohými – a on to nepopiera.
Svoju politickú dráhu odštartoval v roku 1990, keď sa stal veľvyslancom Československa v Maďarsku.
Najskôr ponuky na vstup do politiky odmietal – nakoniec neodolal Pavlovi Ruskovi a stal sa jeho tieňovým ministrom zahraničných vecí.
Aj keď Rudolf Chmel do ANO priamo nevstúpil, jeho rozhodnutie vyvolalo značný rozruch v intelektuálskej obci – a vôbec nie preto, že má šesťdesiattri rokov. Hoci: „Cítim sa tam skôr ako veterán – v tom mladom kolektíve.“
Rozruch spôsobila skutočnosť, že si z viacerých ponúk vybral práve alianciu.
Prečo?
„Rozhodol som sa urobiť toto posledné harakiri a musím zdôrazniť, že k tomu nepristupujem so žiadnymi ilúziami. Pri voľbách v roku 1994 a 1998 som si myslel, že ide o život, teraz si to už nemyslím. Na aliancii mi boli sympatické hlavne dve veci – liberálna orientácia a jej vyhranene kritický a negatívny postoj k HZDS.“
ANO – historická voľba. Aj nad hrobom
Chmel sa aj dnes považuje za nezávislého intelektuála a dôvody, prečo sa nechal nahovoriť na stranícku politiku, vysvetľuje úsilím niečo zmeniť.
„Nezávislý intelektuál má takmer nadpozemskú pozíciu – nie je v politike, ale má ambíciu potichu ovplyvňovať verejnosť. Zahraničnú politiku nelimitujú účelové stranícke bariéry ako v iných rezortoch. Je dobre naštartovaná a možno v nej len pokračovať, to ma na celej veci priťahovalo.“
Konkrétnu ponuku dostal od Ruska a Lintnera, rozhodoval sa niekoľko týždňov.
„ANO nepokladám za stranu na jedno použitie a hovorím to ako notorický nestraník. Ak by som raz mal urobiť historickú voľbu nad hrobom, tak by som okrem tejto voľby neurobil inú. Tá strana doteraz neurobila jeden krok, ku ktorému by som mal zásadné výhrady.“
Politika nie je intelektuálskym klubom, nejde len o vznešené idey
Tieňový kabinet Aliancie nového občana sa vraj stretáva raz za dva týždne, ale zatiaľ túto funkciu vykonáva zadarmo.
Ruska považuje Chmel za schopného manažéra.
„Má správny politický ťah – v politike sa nemôžete tváriť, že vám ide len o vznešené idey. To môžem hovoriť ja. Ak chce človek postaviť stranu, je to o mocenskom zápase, o podiele na moci. Nie je to intelektuálsky klub.“
Na mítingoch však Chmela v čase predvolebnej kampane asi často neuvidíme.
„Nie som typ mítingového rétora, ktorý by sa vedel niekde postaviť na tribúnu, hoci to považujem za dôležité a potrebné. Kto to nevie, musí si nájsť inú parketu. Aj po niekoľkých mesiacoch to stále viac sledujem zvonku ako zvnútra.“
Neprekáža mu ani to, že ANO dostáva vďaka svojmu lídrovi a médiám, ktoré ovláda, viac mediálneho priestoru, ako by sa na mimoparlamentnú stranu patrilo?
„Ja to tak nevnímam, možno mám v tomto smere nejakú deformáciu, ale nevidím, že by došlo k zneužívaniu. Ak by to tak malo byť, diváci by prepli na iný program.“
Chmel si ani neuvedomil, že touto vetou sám pomenoval televíziu – Markízu, ktorá dáva ANO najviac mediálneho priestoru.
Rudolf Chmel sa stal tesne po novembri v roku 1989 riaditeľom Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied.
„Ešte som nebol ani pár týždňov riaditeľom, keď sa Ladislav Chudík stal ministrom kultúry. Zavolal ma, aby som mu robil prvého námestníka. Dva týždne ma presviedčal, ale nepresvedčil.“
Chmel je literátom tak ako bývalý prezident Maďarska Árpád Gönz. Na začiatku roka 1990 sa stretli na konferencii v Prahe, keď už obaja tušili, že ich cesta sa časom bude prelínať.
„On mi hovorí – Bolo by vynikajúce, keby si prišiel do Budapešti za veľvyslanca, ja mu na to – Až keď budeš ty prezidentom. Nakoniec sa to aj stalo.“
Dôvodom, že sa v júni 1990 stal veľvyslancom v Maďarsku, bol aj jeho vedecký záujem o slovensko-maďarské literárne vzťahy a ich stredoeurópske súvislosti.
„Ponuka ma zastihla tesne po zimnej lyžovačke, poobede, unavený ako kôň, som prišiel domov a zazvonil telefón. Povedali mi, že ma vybrali za veľvyslanca, zajtra musí ísť návrh do vlády a mám sa hneď rozhodnúť. Váhal som, ale prijal.“
Pozná sa aj s terajším maďarským prezidentom.
„Vyjednávačom v spore okolo Gabčíkova za Maďarsko bol v čase môjho veľvyslaneckého pôsobenia na konzuláte terajší maďarský prezident Mádl. Raz sme sa stretli na jednej recepcii a hovorí – Prečo my, dvaja veselí ľudia, musíme riešiť takúto smutnú vec?“
Pred vstupom do ANO odmietol Dzurindu aj Schustera
V čase práce na ambasáde aj po návrate domov v roku 1993 sa mu ponuky len tak hrnuli.
„Nebohý predseda Demokratickej strany Martin Kvetko mi ponúkal predsednícky post v strane.“
Kňažko mu vraj ponúkal možnosť zostať veľvyslancom Slovenska, dostal aj ponuku získať české občianstvo a zostať v Budapešti ako český veľvyslanec – narodil sa totiž v Plzni.
V čase odvolávania prvej Mečiarovej vlády, keď bol veľvyslancom, mu zase ponúkali funkciu prvého podpredsedu vlády.
„Nakoniec sa ním stal Martin Porubjak. Nemal som vtedy chuť ísť do aktívnej politiky.“
Po svojom návrate na Slovensko však mimo nej nezostal.
V roku 1994 kandidoval za DÚ v parlamentných voľbách, ale za poslanca zvolený nebol. S parlamentom má len mesačnú skúsenosť – ocitol sa tam ako náhradník za dovtedajšieho ministra zahraničných vecí Kukana.
„Sedel som tam aj v známu novembrovú parlamentnú noc. Panovala tam atmosféra suchej vojny. V tej budove bolo naakumulovaných toľko nevraživostí, že som sa snažil dostať odtiaľ čo najskôr von.“
Najviac kamarátov má v SDKÚ a aj oni ho lákali do svojich radov.
Odmietol.
Ponuku na kancelára mu vraj dal v minulých dňoch aj prezident, ešte by nemala byť uzatvorená.
„V minulých voľbách veľa nechýbalo a vtedajší líder Strany občianskeho porozumenia by ma bol zlákal, ale vec sa zvrtla na štatúte nezávislosti.“
Dnes vychádzajú so Schusterom dobre, Chmel je jeho zahraničnopolitickým poradcom.
Majetok? Knihy a perá
V súčasnosti je Rudolf Chmel vo Švédskom kráľovstve, jeho manželka je tam veľvyslankyňou.
„Som druhýkrát ženatý, z prvého manželstva mám tri deti, z druhého manželstva najmladšiu dcéru. Má dvadsať rokov.“
Slovíčko relax nemá rád: „Lebo si pamätám rozhovory s hercami, v ktorých každý hovorí o šoférovaní. Pre mňa je to únavné.“
Nerelaxuje vraj ani pri čítaní, hoci je doma zavalený knihami, ktoré nakupuje vo veľkom. V knihách a v perách má celý majetok.
„Som človek plniaceho pera, potrpím si na kvalitné, a teda drahé perá. Dodnes píšem atramentovým perom. Najdrahšie pero, ktoré mám, som dostal, stálo asi sedem– osemtisíc korún.“
ROMAN KRPELAN
