Mal komplexy, no dnes ich nepozná

príbeh

"S albinizmom sa dá žiť," hovorí 22-ročný Stanislav Sokol z Trenčína. Na Slovensku je málo ľudí s tým ochorením, ich presný počet zdravotníctvo neeviduje. Majú bielu pokožku, biele vlasy a červené oči. Albinizmus je ochorenie, ktoré sa týka nielen kože, ale aj zraku.

Pigment je totiž za normálnych okolností prítomný aj v oku. Jeho nedostatok býva často v spojení so znížením centrálneho videnia. Bez ochrany je totiž oko presvetlené, čo spôsobuje precitlivenosť na svetlosť - svetloplachosť.

"Zrak ma v živote ovplyvňuje najviac. Vidím horšie, najmä v škole musím používať rôzne optické pomôcky," vysvetľuje Stanislav. "Pre svetloplachosť nosím šiltovku, na ktorú som si už tak zvykol, že ju nosím aj vtedy, keď ju nepotrebujem. Chráni ma. Nosím aj okuliare s tmavšími, cylindrickými sklami."

Ani ako malý prvák sa však nevzdával, hoci chodil do zvláštnej školy pre zrakovo postihnutých. "Svoju odlišnosť som si vlastne neuvedomoval. Najbližších kamarátov som poznal odmalička, brali ma takého, aký som bol. Až neskôr som sa stretol aj s tými, čo mi dali pocítiť, že som iný. Mal som z toho komplexy, ale časom zo mňa opadli," spomína Stanislav.

Momentálne študuje na Fakulte matematiky a fyziky. "Až na vysokej som zistil, že môj postih si vyžaduje svoje. Štúdium mi dáva dosť zabrať. Rád by som sa špecializoval na astronómiu a astrofyziku. Je to trochu paradox, ale nie je vylúčené, že sa v budúcnosti budem venovať práve fyzike slnka, takže sa mi slnko stane osudným."

Stanislav vedie bežný, normálny život. Riadi sa tým, že to, ako ho vidia ostatní, závisí od toho, ako vidí sám seba a ako sa prezentuje okoliu. Rád cestuje, fotografuje, organizuje akcie v rámci Združenia nevidiacej a slabozrakej mládeže. Na to, že sa ľudia na ulici za ním otočia, je zvyknutý.

"Už to ani neregistrujem. Skôr naopak, tým, že horšie vidím a ťažšie rozlišujem ľudí na ulici, a niekto sa na mňa uprene pozerá, rozmýšľam, či to nie je niekto známy, koho by som mal pozdraviť," smeje sa.

MÁRIA SOVOVÁ