Politika, ekonomika... nech si bude. Ja som stretol v Turecku ľudí.
Takmer prvý Turek, s ktorým sme sa rozprávali, bol kamionistom a zastal nám za bulharsko-tureckou hranicou. Stopovali sme dvaja. Chalan a baba. Turek sa volal Metin, bol z Istanbulu, býval v ázijskej časti.
Dali sme sa s ním do reči. Používali sme ruky, nohy, anglické slovíčka, nemecké slovíčka. Takto sme diskutovali asi 3 hodiny, kým sme došli do Istanbulu. Občas nám zaspieval spolu s rádiom či kazetou podmanivé a pôsobivé turecké melódie.
Bola to vcelku príjemná cesta na to, že sme boli v cudzom aute, s cudzím človekom, v cudzej krajine a nevedeli, ako to tam chodí. Už prvá nádherne sa týčiaca mešita vzbudzovala pocity, že tam nemusí fungovať všetko rovnako ako u nás.
Metin nás vyhodil do megaistanbulskej divočiny rovno na štvorprúdovke, kde sa neostýchal odstaviť dvadsaťtonový kamión. Ukázal nám smer k autobusovej stanici, dal nám kontakt na mobil s tým, že ak budeme mať problém, máme sa ozvať.
Srdečne sme sa rozlúčili a poobzerali sa po tom veľkomeste s tesnou zástavbou a cestami, kam len oko dovidelo. Zrazu nám napadlo: "Mapa!!!" Sme teda trápni. Zabudnúť mapu Turecka hneď v prvom stopnutom aute. V duchu som si strašne nadával.
Čo sa však dalo robiť. Vybrali sme sa určeným smerom. Zrazu na nás niekto máva asi 200 metrov pred nami. Niečím červeným, aj na sebe má nejakú červenú uniformu.
"No už len to nám chýbalo. Nejaká diaľničná polícia," mysleli sme si. Aj to, že na nás mávajú, lebo sme vystupovali na diaľnici a tam nemáme čo robiť.
Chceli sme sa obrátiť a zdrhnúť. Po chvíľke premýšľania však vidíme, ako k nám človek beží. Čo teraz? Pozrel som lepšie: bol to Metin a niesol nám mapu! V štvorprúdovke surovo odstavil kamión a bežal dvesto metrov. Zahanbili sme sa.
