Obrnu, a najmä sebaľútosť, porazil cyklistikou

Róbert Záhorák z Dolnej Súče trpel od narodenia detskou obrnou. Tá mu paralyzovala nohy. V piatich rokoch však podstúpil operáciu, ktorá sa, našťastie, podarila. Od dvanástich mohol relatívne normálne chodiť.

Ani potom sa však necítil byť zdravým človekom, stále myslel na svoj hendikep. Zmenilo sa to až pred dvoma rokmi. Kamarát ho zobral na cyklotúru, zoznámil ho s členmi Prvého cyklistického klubu Zámostie.

Róbert začal snívať. Chcel patriť medzi nadšencov, ktorí dokážu celé hodiny hovoriť o bicyklovaní. Sen sa mu napokon splnil a v klube ho prijali za člena.

"Na výročnej schôdzi sme sa zaoberali aj tým, či medzi seba prijať telesne postihnutého," spomína Peter Mikušinec, jeden zo zakladateľov klubu. "Súhlasili sme s jednou podmienkou - že ho budeme brať ako seberovného, že pre svoje postihnutie od nás nedostane žiadne úľavy."

Róbert ich presvedčil. Poctivo trénoval a prekonával nielen svoju chorobu, ale aj pohodlnosť a sebaľútosť. "Psychicky mi naopak veľmi pomáha, keď ma chalani berú normálne," hovorí.

Prejdem toľko kilometrov, koľko oni, len v inom čase. "Pocit, keď človek príde do cieľa, sa nedá ničím nahradiť. Večer síce padnem unavený do postele, je to však skvelé. Je to permanentné víťazstvo samého nad sebou," hovorí hrdo.

V klube sa stretávajú každú nedeľu, zvolia si dlhšiu, asi 130-kilometrovú trasu a spoločne vyrazia. Cez týždeň trénuje každý individuálne. Róbert najazdí dvakrát do týždňa 50 kilometrov. "Začínal som s 10-kilometrovými trasami, a teraz mám už za celý tento rok najazdených 4300 km, na ktoré som hrdý," hovorí.

Robia aj dlhšie viacdňové trasy. Poznajú Moravu, Oravu, Liptov, Donovaly. Boli aj v Chorvátsku. A Peter Mikušinec prízvukuje: "Obdivuhodné je to, že Robo tie 170- až 180-kilometrové trasy prejde celé s nami. Aj tam, aj späť. Koľkokrát ho chceme naložiť do auta, aby si oddýchol, ale vždy vytrvá až do konca."

Cyklistický klub by rád v spolupráci s Róbertom vyšiel v ústrety aj ostatným, ktorí by chceli začať so športom, ale chýba im niekto, kto by im veril a podporil ich odhodlanie zvíťaziť nad svojím postihnutím.

"My sme naklonení tejto myšlienke, lebo na vlastné oči vidíme, že to má význam. Máme úžasný pocit, keď Roba vidíme usmievať sa, nie sa ľutovať. Keď to ide jemu, pôjde to aj iným," uzatvára Mikušinec.

A dvadsaťpäťročný Róbert prikyvuje. Cyklistika sa stala ich spoločným životným štýlom.

Autor: MÁRIA SOVOVÁ