Črpáky robí z jedného kusa, čo schne rok

Igor Kuchárik z Jakubovian v Liptovskomikulášskom okrese už skoro štyri desaťročia vo voľnom čase vyrába črpáky. Ešte ako dvadsaťročný mladík odpozeral túto záľubu od otca. Ten prvý vlastnoručne vyrobený má odložený dodnes.

Od iných výrobcov sa líši tým, že každý črpák je iba z jedného kusa dreva. Ešte nikdy nepoužil sústruh, všetko robí ručne. Vystačí si s klátikom, zverákom, dlátom, sklom, šmirgľom. V lete mu za dielňu slúži dreváreň, v zime kuchyňa.

"Najdôležitejšie je nájsť dobré drevo. Javor, čerešňa, osika, z tých sa robí najlepšie," hovorí.

Drevo musí byť hladké, bez hrčí. Nájsť ho je veru neraz poriadna fuška. No najhoršou fázou roboty je opracúvanie dreva. To trvá najdlhšie a podľa majstra Kuchárika je to taká piplavá robota.

"Ja som za klasiku, vystačím s dlátami a tých som veru za tie roky už čosi aj poničil. Aby bolo drevo úplne hladké, používam aj sklo a šmirgeľ. A raz, na to teda nezabudnem, mi dláto vyskočilo a skončilo v nohe. To som bol ešte zamestnaný a niekoľko dní som v robote trpel bolesťami," spomína.

Opracované drevo musí schnúť pri statickej teplote, aby sa z neho stratila vlhkosť. A to je zdĺhavá procedúra, ktorú nemožno urýchliť. Ak by sa tak nebodaj stalo, drevo by sa mohlo roztrhnúť. Kým je teda na výrobu črpákov pripravené, prejde aj rok.

Sedem dní potom trvá, kým črpák získa svoju podobu. Najskôr sa ukáže dno, potom steny, rúčka. Nakoniec prichádza na rad výzdoba. "Teraz dávam poľovnícku tematiku, jelene, medvede, srnky. Musí sa vydariť hlava, potom to už ide," vysvetľuje pán Kuchárik.

Aby mal črpák tú správnu patinu, pobudne ešte nejaký čas v udiarni, kde sa predtým údila slanina. Takéto jakubovianske črpáky Igora Kuchárika poznajú aj v Kalifornii, kam si ich odniesol majstrov kamarát.