|
Sluchovo postihnutý výtvarník Stanislav Lubina na výstave svojich obrazov. Výstava má názov Reč znakov. FOTO PRE SME - MILOŠ LACKO |
Sluchovo postihnutý výtvarník Stanislav Lubina (52) z Novej Dubnice vystavoval v mnohých krajinách sveta. Jeho exlibrisovú tvorbu, grafiky a ilustrácie poznajú vo Washingtone, austrálskom Brisbane, Soule či Gran Gevier vo Francúzsku, a v týchto dňoch mu otvorili výstavu aj v Kremnici.
Výber miesta nie je náhodný. Práve toto mesto sa považuje za mekku nepočujúceho školstva. Tunajšiu základnú školu pre sluchovo postihnutých si vzal Stanislav Lubina pod patronát a chce ju doma i vo svete propagovať prostredníctvom umenia.
Sám vie, koľko úskalí pripraví človeku v živote strata sluchu. "Ako dieťa som dostal silný zápal stredného ucha, preto som začal rozprávať neskôr ako moji rovesníci. Dlhé mesiace som strávil v nemocnici a aj do školy som nastupoval v čase, keď som mal skoro osem rokov."
Rodičia ho dali do základnej školy pre zdravé deti v Nemšovej, no tempo učiva pre stratu sluchu nestíhal. Až neskôr prešiel do základnej školy pre nedoslýchavých v Bratislave.
"A tam som sa konečne našiel," hovorí Stanislav Lubina. Človeka zaskočí tým, že napriek čiastočnej strate sluchu gramaticky takmer bezchybne rozpráva. Potvrdzuje, že sú za tým hodiny sústredenej námahy.
Na tú je zvyknutý. Už odmalička bolo jeho veľkým snom kreslenie, chodil do Ľudovej školy umenia, vyštudoval polygrafickú priemyslovku a v trenčianskych vojenských tlačiarňach pracuje dodnes.
Láska k výtvarnému umeniu ho neopustila, tvorí už 35 rokov. Motívom línií tlmočí svoje výtvarné predstavy a myšlienky, pravidelne chodí na svetové kongresy nepočujúcich umelcov.
Istým problémom bola preňho jazyková bariéra, no tú dokázal prekonať tým, že si osvojil medzinárodnú posunkovú reč. Reč znakov je nazvaná aj Lubinova posledná výstava. Kunsthistorik Marián Kvasnička ju hodnotí ako alternatívu vecí, ktoré sa nedajú inak povedať, ani inak počuť.
"Ak dokážete byť chvíľu ticho, Lubinove diela vám porozprávajú o radosti, ktorú nemožno kúpiť, pretože sa dá iba vytrpieť na sebe a na osude. Napriek, alebo vlastne vďaka všetkému," uzatvára výtvarníkov priateľ.
