Mladý Senegalčan. Surfovanie sa stáva kultovou zábavou lebounského kmeňa. FOTO - REUTERS
Chatrč Senegalčana Elimana Dienga vyzerá ako opustená. Vnútri však sedí na plastovej stoličke Dieng, obklopený surfovacími doskami. Pozerá na more, kde sa preháňa skupina mladých surfistov.
Senegalský kmeň z polostrova Cap Vert mení rybárske člny za surfové dosky. "Naša sila je v mori," hovorí drobný, asi 38-ročný mužík. "Ak keď je niekto synom rybára z kmeňa Lebou, ľahko sa naučí surfovať."
Doska za bubon
Lebouni obývali polostrov dávno pred rokom 1958, keď sa hlavné mesto Senegalu presunulo zo severného Port Louisu do Dakaru. Lebounské dedinky prevalcovali výškové budovy a zanedbané predmestia.
Kmeň, ktorého príslušníkov už počítajú len na desiatky tisíc, si však dokázal zachovať vysoko organizovanú kultúru pod svojou vlastnou miestnou správou. A zostáva verný svojmu pánovi, totiž moru.
"Keď sem Lebouni po prvý raz v 15. storočí prišli, boli sme roľníci a rybári. Teraz je všetka pôda zastavaná, takže zostalo len more. Prežijeme len vďaka nemu," hovorí Dieng, ktorý požičiava surfy zahraničným turistom 20 rokov. Kmeň Lebou začal so surfovaním teraz.
Ide zatiaľ o posledný znak rozvoja v tejto kultúre. "Sme morskí ľudia. Pre nás je surfovanie jednoduché. Naučil som sa to na kuse preglejky," vysvetľuje Oumar Samb, ktorý si teraz, ako ďalší Senegalčania, dosky požičiavajú alebo sa o ne delia.
"Senegalčania nie sú zvyknutí deťom umožňovať cez prázdniny nejakú činnosť. No je tu veľa turistov, ktorí prichádzajú s doskou, takže keď odchádzajú, pýtam sa ich, či nechcú dosku vymeniť za kmeňový bubon dijembe," vysvetľuje Dieng, lebounský podnikateľ.
Takto si vybudoval flotilu obitých dosiek a učí surfovať aj svojich. "Niekedy aj tie deti, ktorých rodičia nemôžu za lekcie zaplatiť alebo vôbec nemajú prostriedky," oznamuje.
Jeden z jeho žiakov, 14-ročný Mustpha, chytil vlnu a potom sa preháňal postojačky na hlave. "Hovoríme tomu bil-fal-akrobacia na vode," usmieva sa.
Prvé vlny na tele
Bývalá francúzska kolónia sa po prvý raz dostala do povedomia ako cieľ surfistov v roku 1966 dokumentárnym filmom Nekonečné leto. V ňom dvaja Američania hľadajú dokonalú vlnu.
Napriek tomu trvalo roky, kým sa toto hobby v Dakare uchytilo. Podľa surfistov sa "ich" šport stal obľúbeným v 80. rokoch, keď surfujúci Francúzi inšpirovali miestnych ľudí, aby si stúpli na akýkoľvek kus dreva či umelohmotnú penu, ktorú mali po ruke.
Tak vznikla skupina 80 až 250 pravidelných senegalských surfistov, z ktorých niektorí začínali bez dosky. "Technika bara-bopp spočíva v pádlovaní, chytení vlny a surfovaní len na tele," smeje sa Dieng pri spomienke, ako začínali. Až potom si urobili dosky z dreva. (čtk, reuters)
