|
FOTO |
Ak uvidíte kdekoľvek na Kysuciach chlapa s preveseným foťákom cez plece, je to on. Neúnavný fotograf, ktorý sa snaží zachytiť život v rôznych jeho podobách. Robí to už desiatky rokov. Miroslav Golis z Čadce má sedemdesiatku na krku.
Skončil štúdium práva v Bratislave, na Okresnom úrade v Čadci robil dokumentáciu prírody a kultúrnych pamiatok, roky bol riaditeľom Kysuckej knižnice. No jeho koníčkom bolo najmä jedno - fotografovanie.
Prvý fotoaparát dostal od otca. Bol z bakelitu a stál 30 korún. Dnes sa bez výbavy z domu nepohne. Umeniu sa naučil už na vojne. Jeden z vojakov bol profesionál a brával Miroslava do tmavej komory. V roku 1955 si kúpil Flexaret, s ktorým fotil do roku 1980.
"Potom sa mi zhoršil zrak, už som na ňom nedokázal tak presne zaostriť, preto som presedlal na Minoltu," spomína dnešný profesionál. Pri otázke, či vie, koľko fotografií zhotovil, sa smeje: "To sa nedá spočítať."
Keď sa pred štyrmi rokmi sťahoval do menšieho bytu, mal 25-tisíc negatívov, z ktorých zhruba 18-tisíc vyhodil do kontajnera. Zo siedmich tisícok potom polovicu spracoval a 750 fotografií pripravil na výstavu Čadca v 20. storočí. Tá je nainštalovaná v tamojšom dome kultúry.
"No kulturák je pre moju výstavu malý, zmestilo sa tu len 525 fotografií," smeje sa Miroslav Golis. Za 55 rokov, čo fotografuje, pritom nechodí len krížom-krážom a nerobí snímky hlava-nehlava. Cvak-cvak.
"Ani nekričím na potenciálnych adeptov, ktorých chcem dostať na fotografiu Úsmev, prosím." Pátra po ich osudoch a po časoch dávno zašlých. Dokumentuje život taký, aký v skutočnosti je. Bez lesku, bez pretvárky. Obyčajný.
Ľudia hovoria: Golisove fotografie majú dušu a srdce. Ako ich autor.
FOTO - autor
