Bezdomovci priznávajú: Vyzeráme nafigu, no nie sme zlodeji

Karol študoval rok a pol na vysokej škole všeobecnú biológiu. Ktovie, ako by jeho život vyzeral dnes, keby školu dokončil. Osud a Karol chceli iné.

Zamestnal sa v Slovosive v Kalnej nad Hronom. Pracoval tam 15 rokov. Po revolučných zmenách prišiel o prácu a stále častejšie sa pozeral na dno pohárika. O dva roky neskôr mu zomrela mama. Otec odišiel do penziónu a Karol ostal na ulici.

Bezdomovec s domom

Keď rozpráva svoj životný príbeh, spomienky doslova loví v pamäti. Alkohol spravil svoje.

"Potom som sa túlal. Bol som dokonca vo Francúzsku, v Holandsku, ale vždy som sa vrátil domov, do Levíc. Tu mám kamarátov," ukazuje na svojich "parťákov" podobného vzhľadu.

"On je hlavička, má dve maturity a chodil aj na vysokú. Karol, povedal si im o tom, že máš dom v Tekovskom Hrádku, a aj tak si bezdomovec?" hovorí jeden z mokrej štvrte o kamošovi, ktorý sa v partii teší uznaniu.

Karol prikyvuje, akoby si až teraz na to spomenul. No informáciu dáva na pravú mieru. "Mám dom v Hrádku pri Hrone, ale je nedokončený. Nedá sa v ňom bývať. Na povale v ňom mám plno kníh, kedysi som veľmi rád čítal."

Teraz má mnoho miest, kde spí, no žiadnemu nemožno hovoriť domov.

"Teraz napríklad prespávame v zrúcanisku. Peniaze nedostávam žiadne, lebo som sa nebol tri mesiace podpísať na úrade. Tak ma vyčiarkli. Ale nekradneme, sem-tam si niečo vyžobreme. Vyzeráme síce nafigu, ale nie sme zlodeji. Občas mi niečo dá aj otec, keď ho prídem navštíviť do penziónu," hovorí.

Denne s polievkou za 1 Sk

Jedálny lístok Karola a jeho partie nie je pestrý, ale od vlani v ňom každý deň figuruje teplá polievka. Za symbolickú korunu ju vydáva každý deň v priestoroch starej tržnice levické združenie Ježiš pre každého. Projekt, ktorý združenie realizuje od septembra 2004, koordinuje Dušan Peter.

"Začínali sme s 30 porciami teplej hustej polievky denne, po roku ich vydávame okolo 50. Polievky varí Červený kríž a ku každej porcii sa podáva aj chlieb. Cieľovou skupinou sú ľudia v núdzi, najchudobnejší z chudobných - sociálne slabšie vrstvy a bezdomovci."

Aby nemuseli platiť symbolickú korunu, môžu si jedlo odpracovať. Napríklad odstrihávaním gombíkov zo šiat, ktoré združeniu darujú ľudia a ktoré nie sú použiteľné.

"Predávajú aj časopis Nota Bene. Výtlačok stojí tridsať korún, polovica z toho im ostáva. Pracovnou terapiou sa im takto snažíme pomôcť, aby len nenastavovali klobúk, ale aby sa aj zapojili do nejakej činnosti," hovorí Dušan Peter.

Zmena stavu? Len naoko

Na polievke s chlebom si tak denne pochutná aj Karolova partia. "Dnes sme mali kapustovú, bola výborná. Ale chutí nám aj držková a fazuľová," hovoria s plnými žalúdkami. "Teraz ideme k Hypernove. Občas nám ľudia dajú päťkorunáčku alebo desaťkorunáčku, keď vracajú nákupný vozík," dodáva Karol.

Život bezdomovca mu vyhovuje. Keď hovorí, že by to rád zmenil a chcel by

odísť preč, je to viac-menej naoko.

"Aj teraz mám dve, tri roboty. Napríklad v Ostrihome by ma vzali hneď. Ale tam predsa nemôžem chodiť z ulice. A občas si aj vypijem. No nie som alkoholik. V hlave mám toho veľmi veľa, ale..." nedokončí myšlienku. Ponáhľa sa za kamarátmi.