Cez víkend som bola na skvelom divadelnom predstavení. Iluzionisti. Hrali v ňom pán Milan Lasica, Zuzana Fialová a Ady Hajdu. Oni a slovný i situačný humor sa nepretržite starali o zábavu.
Mladá spisovateľka priniesla skúsenému hercovi prečítať svoju novú divadelnú hru. Spočiatku ju ani nechcel vidieť, no keď sa dozvedel, že by si v nej mohol zahrať, dokonca ako Boh, jeho postoj sa zmenil.
Postupne hru skúšali a spoznávali sa. Spisovateľka k divákovi pristupovala s hŕbou ideálov: divadlo by malo ľudí meniť, viesť, vychovávať, vzbudzovať v nich city. Herec spomínal na svoje mladé časy.
Hovoril jej, ako to v divadle chodí. Kráčali po hranici medzi ilúziou a realitou.
Keď majú herci na javisku piť víno, nalievajú si mušt. Keď by mali mať v pohároch whisky, nahrádza ju čaj. Herci na javisku neprežívajú, iba utvárajú ilúziu, že nimi zmietajú emócie. To však neznamená, že v skutočnosti žiadne city nemajú.
Treba rozlišovať medzi ilúziou a realitou.
Televízie nám ponúkajú reality šou a tým nám poskytujú viac voľného času. Vytvárajú v nás ilúziu reality.
Divadlo svoj účel splnilo. Ktovie, čo splnia televízie. Zvýšia si sledovanosť, dosiahnu parádny zisk. To by bol ideál pre divadlo. Avšak... Treba rozlišovať medzi ilúziou a realitou.
Posledná otázka v predstavení vyšla z úst spisovateľky: Ale čo pijú herci, keď majú piť čaj?
Takže: Čo robia ľudia, ak ostanú doma v realite, aby mohli byť aspoň na chvíľu sami so sebou?
Zapnú si televízor. Reality šou. Iluzionisti.
simkova.blog.sme.sk
