Iluzionisti

Cez víkend som bola na skvelom divadelnom predstavení. Iluzionisti. Hrali v ňom pán Milan Lasica, Zuzana Fialová a Ady Hajdu. Oni a slovný i situačný humor sa nepretržite starali o zábavu.

Mladá spisovateľka priniesla skúsenému hercovi prečítať svoju novú divadelnú hru. Spočiatku ju ani nechcel vidieť, no keď sa dozvedel, že by si v nej mohol zahrať, dokonca ako Boh, jeho postoj sa zmenil.

Postupne hru skúšali a spoznávali sa. Spisovateľka k divákovi pristupovala s hŕbou ideálov: divadlo by malo ľudí meniť, viesť, vychovávať, vzbudzovať v nich city. Herec spomínal na svoje mladé časy.

Hovoril jej, ako to v divadle chodí. Kráčali po hranici medzi ilúziou a realitou.

Keď majú herci na javisku piť víno, nalievajú si mušt. Keď by mali mať v pohároch whisky, nahrádza ju čaj. Herci na javisku neprežívajú, iba utvárajú ilúziu, že nimi zmietajú emócie. To však neznamená, že v skutočnosti žiadne city nemajú.

Treba rozlišovať medzi ilúziou a realitou.

Televízie nám ponúkajú reality šou a tým nám poskytujú viac voľného času. Vytvárajú v nás ilúziu reality.

Divadlo svoj účel splnilo. Ktovie, čo splnia televízie. Zvýšia si sledovanosť, dosiahnu parádny zisk. To by bol ideál pre divadlo. Avšak... Treba rozlišovať medzi ilúziou a realitou.

Posledná otázka v predstavení vyšla z úst spisovateľky: Ale čo pijú herci, keď majú piť čaj?

Takže: Čo robia ľudia, ak ostanú doma v realite, aby mohli byť aspoň na chvíľu sami so sebou?

Zapnú si televízor. Reality šou. Iluzionisti.