Len s cirkusom má ich život zmysel a šťavu

Už pred 120 rokmi začali predkovia Antonína Aleša budovať rodinný podnik. Cirkus Aleš. Vášeň ku klaunovskému umeniu sa potom dedila z generácie na generáciu. Už za socializmu putovali ako súkromní podnikatelia.

"V bývalom Československu sme tak boli čiernou ovcou. Všetci sa nám čudovali. Prežívali sme len veľmi ťažko," spomína dnešný riaditeľ Antonín. Nemohli vlastniť žiadne zvieratá, mohli zamestnávať len rodinných príslušníkov, mohli navštevovať len malé mestá.

Až po roku 1990 nastali zmeny k lepšiemu. Súkromné podniky už neboli neželané a cirkusu Aleš sa lepšie dýchalo. "Dnes vlastníme 90 zvierat a stále sa rozširuje. V bývalej republike máme všade dobré meno."

Antonín si však spomína, že problémy s úradníkmi mali všetci jeho predkovia. Aj dve, tri generácie dozadu. "Môjmu starému otcovi znárodnili veľkú časť majetku. Zariadenie, stroje aj 40 zvierat. A tie zvieratá, veď to sú rodinní príslušníci! Ťažko sme sa vtedy vyrovnávali s takou stratou. Bolo to skoro ako gestapo."

Nevzdali sa, a robili. Od rána do noci: doslova. V cirkuse sa vstáva medzi šiestou až siedmou hodinou a ako prvé sú na rade zvieratá. Robia im raňajky. Až potom možno myslieť na seba. A nasleduje tréning, vybavovanie formalít po úradoch, popoludňajšie i večerné vystúpenia. Deň sa pre Alešovcov končí v noci.

Aj pre deti. Pričom nie je ľahké spojiť kočovný rytmus života s pravidelnou školskou dochádzkou. "No naši to zvládajú. Dcéra Hanička už vyšla zo školy, mala vždy výborné známky. Syn Toníček bude do školy chodiť u babičky."

Artisti u Alešovcov, bratia Láňkovci si so sebou brávali na zahraničné cesty učiteľku. Učievala ich v maringotke. Doma robili len skúšky. A neľutuje ani jedna rodina. Alešovci či Láňkovci hovoria: "Iba s cirkusom má náš život zmysel."

"Ja som sa v cirkuse narodil a určite by som od toho neodišiel. Som tak spokojný, že by som si už na iný život ani nezvykol. Keď som na jednom mieste mesiac, už mi je dlho. Mám rád to kočovníctvo," uzatvára Zdeněk Láněk.

FOTO - autorka