Tank na zničenom sarajevskom sídlisku v roku 1992.
"Mama, je vojna?"
"Nie, vojna nemôže byť."
Bol večer. Sedel som pred televízorom. Moderátorka strnulými pohybmi pier informovala, že v Juhoslávii vypukli nepokoje. Na hraniciach medzi Srbskom a Bosnou zasahujú vojenské jednotky.
Netušil som, že jej slová sú skutočné. Bol som malé dieťa. Mama bola dospelá a tiež si nevedela pripustiť pravdu. Neveril jej vlastne nikto. A najmenej tí, ktorých sa to bytostne týkalo.
V ten deň ráno som sfúkol svojich šesť sviečok na torte. O sedemnásť dní neskôr sme už z Bosny utekali. Ušli sme z obkľúčeného Sarajeva. Bol 19. apríl 1992.
Keď granát odtrhne stenu
Dodnes si presne spomínam, že deň predtým dávali v televízii kovbojku. V pamäti mi utkveli kone na púšti a veľké hnedé klobúky. Niečo svietiace sa mihlo okolo okna. Odtrhol som zrak od obrazovky, mysliac si, že je to novoročný ohňostroj.
Mihlo sa to ešte raz. A znova. A opäť. Babka stíšila televízor a započúvala sa do ticha, prerušovaného ostrými nepravidelnými zvukmi. Zrazu spoznala, čo ten zvuk znamená. Streľbu. Bolesť. Strach. Vojnu.
V tom zmätku, ako sme sa sklonili na zem a plazili sa popod stôl do chodby, blikal televízor v agonických intervaloch ešte dve hodiny. Nikto sa neodvážil ísť ho vypnúť. Prestal svietiť, až keď nám do obývačky cez okno dopadol granát a odtrhol prednú stenu bytu.
Ako podrezali suseda
Z toho večera si už nepamätám veľa. Len malé, bezvýznamné útržky. Môjho malého bieleho plyšáka bez jedného očka, ku ktorému som sa celú noc túlil. Deku, ktorej vzor mi zostal vypálený v mysli a náhodne sa mi vynára v snoch. Drsný drapľavý koberec, na ktorom sme tŕpnuc sedeli opretí o mrazivú stenu. Biele vchodové dvere s medeným priehľadom, na ktoré mama so strachom pozerala.
Neviem ako, ale ráno po nás prišiel otec na starom oranžovom moskviči. Sarajevo bolo obkľúčené. Zo sarajevskej kotliny sa dalo prejsť len cez tri priesmyky. Všetky boli obsadené a kontrolované Srbmi. Zázračne sa nám podarilo prejsť na aute okolo hliadok a doviezť sa do nášho domu, vzdialeného 12 kilometrov, v Semizovci.
Nebalili sme skoro nič. Len jedlo, vodu a niečo málo oblečenia. Nikto neplakal, pamätám si len to zadúšajúce ticho a pohľady rodičov.
Na vlastné oči som ešte stihol zazrieť, ako podrezali suseda. Ako nejakú sliepku, ako najnepotrebnejší kus dobytka. Bezvládne sa zvalil na zem, niekoľkokrát ním mykol kŕč a bolo. Dokonale si pamätám jeho prestrašenú tvár. Aj tvár toho vojaka.
S 200 markami vo vrecku
Tri dni sme cestovali vedľajšími a poľnými cestičkami, vyhýbajúc sa hlavným ťahom, obsadeným Srbmi. Snažili sme sa dostať ďaleko. Čím ďalej od vojny, čím ďalej od výbuchov a streľby, čím ďalej od kontrol a čistiek, čo najďalej od miesta, ktoré sme kedysi nazývali domovom.
Nakoniec sme sa dostali z Bosny von. Šťastnou hrou osudu sme ako posledná skupina áut a autobusov, ktoré ešte púšťali, prešli cez strážené hranice.
Šli sme cez Chorvátsko do Vojvodiny a Slovinska, aby sme nakoniec iba s pomocou dobrosrdečnej maďarskej colníčky, ktorej sme nerozumeli ani slovo, skončili na Slovensku.
S 200 markami v otcovom vrecku, neistou budúcnosťou, strachom o deti a bolesťou zo straty celého predchádzajúceho života.
Chuť vanilky za 3,50
Na Slovensku si otec vtedy dokázal nájsť prácu v niekdajšej reštaurácii Zlatá brána len vďaka tomu, že vedel po slovensky. Mali sme prenajatý byt v Petržalke, ktorý sme ledva splácali, pretože mama ako upratovačka nezarábala veľa. Spomínam si, že niekedy sme nemali obed. Ani večeru.
Dnes viem aj to, že niekedy sme jedli len brat a ja, otec a mama hladovali. Pamätám si na prvú sladkosť, ktorú nám kúpili po dlhom čase. Tešili sme sa z nej viac ako z hračiek, ktoré sme dostali od príbuzných v igelitovom vrecku. Bola to tenulinká vanilková tyčinka za 3,50.
Osud bol k nám nakoniec dobrý. Mali sme šťastie, že sme vôbec prežili, že sme sa z Bosny dostali. Niekto alebo niečo tam hore nad nami držalo ochrannú ruku. Nedovolilo, aby sa naša cesta skončila v masovom hrobe v Sarajeve rukou snajpera alebo niekde na uliciach Budapešti, vyhladovaných na smrť.
Tak prečo je toľko vojen?
Odvtedy vždy, keď Amerika vyhlási vojnu inej krajine, keď sú nepokoje v Indonézii alebo Rusko znova a znova bojuje s Čečenmi, sedím pred obrazovkou a spomínam si. A uvedomujem si, že to, čo vidím v televízii, je strašne plytké.
Nikoho nezaujíma, ako trpia konkrétni ľudia a rodiny v konflikte mocných, koľko strachu prežijú malé deti a ich matky, koľko tráum zanechajú výbuchy bômb v otcoch rodín, koľko zničených životov si za obeť berie vojna. A čo všetko donúti spraviť obyčajného človeka, aby prežil.
Bojím sa vojen. Bojím sa ľudí, čo všetko sú schopní urobiť len pre peniaze a pre moc. Myslím, že každý máme tento strach a odpor voči vojne zakorenený niekde hlboko v sebe. Tak prečo je jej na svete toľko?
brenntag.blog.sme.sk
Odzbrojovanie v Sarajeve. Máj 2005. FOTO - ČTK
