To, čo napáchal hurikán Katrina, je pre našinca naozaj nepredstaviteľné. Nie je našou schopnosťou predstaviť si rozpoloženie ľudí jediného mesta, v ktorom býva pätina populácie celého nášho miništátu.
Žijeme v celkom iných dimenziách, v celkom iných reáliách. Osud miest je aj v najpodrobnejších spravodajstvách opísaný lakonickým "boli vymazané z povrchu zemského".
Sú tam tisíce obetí, desiatky tisíc ľudí, rozbehnutých na cestách, vedúcich z mesta, stotisíce evakuovaných. Sú to čísla, ktoré sú jednoducho nad naše pochopenie.
Naša krajina nemá dosť miesta na pojatie takého množstva ľudí, nie sme zvyknutí myslieť v takýchto súvislostiach. Televízne reportáže rozhodne nedokážu priblížiť skutočný rozsah katastrofy.
Britský The Telegraph napísal: "Vidieť takú superveľmoc poníženú, je samo o sebe ponižujúce." A ja nemám ďaleko od myšlienky na to, aké asi bolo pre nás ponižujúce, nevedieť nič o záplavách v Bangladéši, o tragédii v Bhopále, nevedieť si úplne predstaviť rozsah a dosah nedávnej tsunami v juhovýchodnej Ázii.
Súbežne s katastrofickými správami sa objavujú analýzy príčin. To je to, čo ma zaujíma asi najviac. Ukazujú, akí sme nepoučiteľní.
Scenár, do detailov podobný súčasnej realite, ponúkli odborníci už dávno pred Katrinou. Zásahy, ktoré ľudia urobili na rieke Mississippi, viedli priamo k zničeniu prírodných zábran, ktoré mesto mohli chrániť.
Opakujú sa pravidelne na mnohých miestach sveta. Bagrovanie riek, vyrovnávanie korýt, vysúšanie močiarov. Vôbec nie je náhoda, že aj u nás sa po každej väčšej prírodnej katastrofe v prvom rade prehlbujú a napriamujú korytá tokov.
Civilizačné klišé je, ako sa ukazuje, rovnaké po celom svete.
Čakalo by sa pritom trocha pokory zoči-voči nemilosrdnému živlu, ktorého stupňujúca sa sila a periodicita je podľa mnohých takisto len následkom ľudskej činnosti.
Príznačné je, že hlava superveľmoci, v tejto chvíli len bezmocne hľadiacej na ranu vlastného organizmu, už vyhlásila, že Američania postavia nový, krajší New Orleans. Boh ochraňuj Ameriku.
