|
Vojto Perzský. Postihnutého muža mrzelo najmä, že ho lekári s fyzickým postihnutím považovali aj za mentálne postihnutého. Dlho bojoval, aby to tak nebolo. Šiel na psychologické testy, ktoré preukázali, že sa lekári mýlili. "Viete si predstaviť, ako by som si s takou diagnózou hľadal prácu?" pýta sa. FOTO PRE SME - KATARÍNA KOPCSÁNYIOVÁ |
Býva v obyčajnom paneláku na štvrtom poschodí. Nevedie k nemu nijaký výťah. Napriek tomu tadiaľ denne "chodí" dnes 35-ročný muž. Pomáha mu rodina a im pomáha schodolez. Vojto Perzský je nadobro pripútaný k invalidnému vozíku.
Jeho trápenie sa začalo pred tromi rokmi. Pobolievala ho hlava, začali mu tŕpnuť prsty na ruke. Mama Anastázia Perzská spomína: "Obehali sme lekárov, ale až v Bratislave nám po pár mesiacoch určili konečnú diagnózu: vyskočená platnička, ktorá tlačí na miechu."
Dôsledok bol neúprosný - čiastočné ochrnutie. "Bolesť hlavy sa čoskoro zmenila na totálnu neschopnosť chodiť, sedieť, precitnúť. Lekári neboli v synovom prípade ani trochu optimistickí, ale ja som chcela naspäť svojho Vojta, nie bezbranné dieťa," pokračuje pani Anastázia.
Boj o syna preto nevzdala. Keď zložil zbrane jeden lekár, hneď vyhľadala ďalšieho. Z Nitry vycestovala do Bratislavy, kde sa Vojto podrobil operácii a trojmesačnej hospitalizácii. Mama bola v nemocnici pečená-varená.
Aj preto sa príbeh skončil lepšie, než dokázala veda pripustiť. Láskavá tvrdosť pani Anastázie posunula Vojta na vyšší stupienok kvality života. "Hovoril som jej Čubirková. Aj to, že ma týra," smeje sa Vojto dnes. Je mame vďačný. Tá považuje starostlivosť o syna za samozrejmosť.
"Musela som ho z toho dostať. Za tri mesiace sme v Bratislave minuli všetko, čo sa nám podarilo ušetriť. Prišli sme domov a nemali sme ani na suchý chlieb. Musela som predať počítač - Vojtovu lásku, len aby sme mali ako preklenúť to najhoršie. Mala som sa snáď vtedy vzdať a nechať svojho syna tak?"
Po zhruba osemnástich mesiacoch Vojto normálne sedí, skúša sám jesť, prejde po vlastných zo svojej izby do kuchyne a do kúpeľne a dokonca sa pomocou počítača a internetu vzdeláva. "Chodím na počítačový kurz do Nitry, v októbri by som mal získať certifikát a chcel by som sa zamestnať. Získať prácu na doma," prezrádza.
Hoci ho ruky poslúchajú iba sporadicky, spôsob na obsluhu počítača si našiel. Bezchybne a rýchlo ho ovláda nohami. "Počítač mal vždy rád," pokračuje mama. "Keď sme zvládli najhoršie, kúpila som mu ho na splátky. Stále za ním vzdychal. Ale povedala som mu, že to nebude zadarmo. Že sa musí snažiť a prestať sa ľutovať."
A Vojto to prekonal. Pomohlo mu liečenie v Kováčovej. Tam videl, že nie je sám s ťažkým osudom. Svoje urobil aj tvrdý tréning. "Aj teraz čakáme každú chvíľu rehabilitačnú sestru. Nesmieme poľaviť," odhodlane uzatvára matka, čo sa obetuje pre syna.
Autor: Katarína Kopcsányiová
