Píšem diplomovku na tému integrácie rómskej menšiny medzi nás, väčšinu. Bola som na východe, navštívila som pár osád, stretla sa s ľuďmi, ktorí denne pracujú a snažia sa, aby Rómom bolo lepšie - a hlavne o to, aby sa o to oni sami snažili.
Cesta do Michaloviec vlakom je skutočne dlhá a strašne z toho bolí zadok, ale stálo to za to a išla by som znova.
Čo vám budem hovoriť - videla som to, čo je všeobecne známe, a tak rado a často prezentované v médiách. Špinu, neporiadok a chudobu. Rozpadnuté bytovky a chatrče, nahé, bosé deti pobehujúce po horách odpadkov, splašky, vedúce rovno na ulicu, krik a smrad.
Áno, také sú rómske osady, vieme o nich a takisto na ne vieme nadávať. Poviem vám teda, čo som videla ešte.
Malé i väčšie deti, také strašne špinavé, pobehujúce, ako také zvieratká, a ja som im nerozumela ani slovo. Napriek tomu som videla, aké sú šťastné, že sme ich prišli pozrieť, že sa im ušiel cukrík, že im kývame a fotíme sa s nimi a že o ne máme záujem. Hoci len na pol hodiny.
Pomoc - výsledky
Našťastie, stretla som sa s ľuďmi, ktorí majú o Rómov záujem viac, ako na krátky čas. Sú takí, ktorí sa im snažia pomôcť. Vďaka zato, lebo ak za nimi nebude nikto chodiť, ak im nikto nepodá pomocnú ruku, tak sa nemôžeme čudovať, že sú, akí sú, a takí aj ostanú.
V jednej časti Moldavy nad Bodvou začali deti chodiť do predškolskej prípravy, ktorú vedú rómske ženy v rámci takzvaných aktivačných prác. Skutočne bolo vidieť rozdiel medzi deťmi, ktorým sa niekto venuje, a tými, ktorým sa nevenuje nik a navyše bývajú na samom okraji spoločnosti. Doslova.
Deti z prípravky nám ukazovali, čo sa už naučili, spievali, tancovali, hláskovali písmená. Mne sa pri tom, samozrejme, tlačili slzy do očí.
V jednom občianskom združení v Michalovciach, ktoré založili rómski manželia, sa počas mojej návštevy vystriedalo niekoľko Rómov, ktorí sa prišli pýtať na prácu.
A hoci to bolo len nepatrné percento, veľmi ma to potešilo - veď začať treba na začiatku.
Od vedúcej regionálnej kancelárie Úradu vlády som sa dozvedela o jednej rómskej slečne, ktorá bola posunutá do špeciálky len preto, lebo nerozumela po slovensky. Tá pani, ktorá roky učila, ju odtiaľ "vytiahla" a presadila, aby ju zaradili do vyrovnávacej triedy. Tušila v nej talent a neverila v jej zaostalosť na základe neznalosti jazyka.
Z tejto rómskej dievčiny bude lekárka, dnes študuje v treťom ročníku medicínu.
Deti - budúcnosť
Deti. To je to, kde treba začať. Treba sa im venovať, vzdelávať ich a neodháňať. Keď nebudú mať vzor, inšpiráciu a motiváciu, budú vyrastať ďalšie a ďalšie generácie bez vzdelania, bez možnosti zaradiť sa do bežného života, odsunuté nabok.
Je pravda, že deti, ktoré sa tak tešili z našich cukríkov, večer pokojne nájdete opité - a to vám siahajú ledva po kolená. No takisto je pravda, že za tými rozpadnutými bytovkami si sami Rómovia stavajú nové obydlia a že na pôde, ktorú dostali od mesta, pestujú zeleninu.
Takisto dúfam, že v najbližšom čase sa aj deťom z osady niekto začne venovať a opité ich už nikdy nenájdete. Treba ich učiť, hovoriť s nimi, a hlavne ich prijať medzi seba. Skúsme to.
P.S. Poznám všetky negatíva, viem, že máte zlé skúsenosti, a vy viete, že toto je téma minimálne na knihu, a nie na jednu. Kašlem na to, momentálne verím v lepšiu budúcnosť tých detí a v to, že si my, bieli, nájdeme k Rómom cestu.
hoffstadterova.blog.sme.sk
Jana Hoffstädterová na návšteve, ktorá stála za to. FOTO - ARCHÍV