Kábul 11. septembra (TASR) - Afganská ministerka pre záležitosti žien Sima Samarová, usilujúca sa o navrátenie práv slabšiemu pohlaviu, ktoré mu odňalo fundamentalistické hnutie Taliban, má podľa vlastných slov najťažšiu prácu v Afganistane.
Sedem týždňov po nástupe do funkcie má len úrad, ale žiaden rozpočet, zamestnancov a len málo podpory zo strany kolegov z radov dočasnej vlády.
"Doteraz som lobovala za to, aby sme dostali pre ministerstvo budovu. Teraz ju máme, ale je prázdna: všetky stoly a stoličky odniesli," povzdychla si ministerka.
"Ženské" ministerstvo nakoniec získalo priestory rezortu sociálnych vecí a Samarovej prisľúbili stoly, stoličky, dva počítače a trojmesačné zásoby kancelárskych potrieb od agentúr OSN. Frustrujúci začiatok ešte viac znepríjemnili západné protesty na podporu dlho utláčaných afganských žien. Existuje mnoho konferencií, seminárov a webových stránok o právach žien zahalených v burkách, ale Samarová potrebuje najskôr financie, aby mohla realizovať svoj ambiciózny program.
Afganská šesťmesačná dočasná vláda zostavená v decembri už získala 16 miliónov dolárov z 20-miliónového pohotovostného balíka OSN určeného pre novú administratívu. K ministerstvu pre záležitosti žien sa však nedostal ani cent.
"Pre toto ministerstvo boli tiež vyzbierané peniaze, sľúbili ich, ale žiadne zatiaľ neprišli," vysvetlila Samarová.
Ministerka aj napriek tomu vyzvala ženy, aby sa uchádzali o stovky miest, ktoré plánuje vytvoriť na svojom ministerstve. Chce zriadiť právnu sekciu, ktorá by lobovala za ukotvenie práv žien v novej ústave. Ďalej plánuje otvoriť ochranné a poradenské centrá pre traumatizované ženy, odborný výcvik pre nezamestnané vdovy a kurzy zvyšovania gramotnosti a práce s počítačom pre ženy, ktorým sa za vlády Talibanu nedostalo ani základného vzdelania.
Taliban zakázal ženám navštevovať školy a univerzity, ako aj chodiť do práce. Z domu smeli odísť len v sprievode mužského člena rodiny, od hlavy po päty zahalené do burky. Obmedzenia práv žien sú v afganskej tradícii hlboko zakorenené - najmä na vidieku.
Samarová, 45-ročná lekárka, ušla z Afganistanu počas Sovietskej okupácie v 80. rokoch a v pakistanskom meste Kvéta viedla zdravotnícke centrá pre afganských utečencov. K nevôli svojich kolegov chodí oblečená v džínsoch a nohaviciach a nakrátko ostrihané vlasy si často zabúda zahaliť. Filmovať sa však bez pokrývky hlavy nenechá - stále sa obáva možných problémov.
Ministerka pripúšťa, že veci sa pomaly menia k lepšiemu. "Ženy začínajú pracovať a vychádzať z domu bez mužského sprievodu. Majú prístup do nemocníc a nikto ich nebije, keď na sebe nemajú burku. Máme však ešte pred sebou dlhú cestu. Moji kolegovia ma ignorujú, ale ja budem hovoriť dovtedy, kým ma nezačnú počúvať," uzavrela Samarová.
