Štyridsaťosemročný Slovák PETER ŠVESTKA pochádza z Košíc, dlhodobo však žije v Prahe, kde pracuje ako projektový manažér v oblasti IT. Zároveň je jediným Slovákom, ktorý sa zúčastnil na občianskej iniciatíve Global Sumud Flotilla, v rámci ktorej sa 497 účastníkov zo 46 krajín plavilo na 42 lodiach k Pásmu Gazy.
Cieľom aktivistov bolo prelomiť izraelskú námornú blokádu Pásma Gazy a doviesť tam humanitárnu pomoc, izraelskí vojaci ich však zadržali, uväznili a následne deportovali.
"Vodu sme pili z kohútika na toalete, bola to voda, ktorá sa používa na splachovanie," opisuje pre SME pobyt v izraelskom väzení. Odmieta aj kritiku, že by na lodiach žiadnu pomoc neviezli.
Napriek tomu hovorí, že keby mal čas a peniaze, do podobnej akcie by sa opätovne zapojil.
V článku sa dočítate aj:
- prečo sa rozhodol pridať k flotile,
- ako prebiehala príprava a ako samotná plavba,
- ako vyzeralo zadržanie izraelskými vojakmi,
- aké podmienky mali v izraelskom väzení,
- čo si myslím o tom, že ho na Slovensko doviezol vládny špeciál.
Prečo ste sa rozhodli k pridať flotile?
Vlády členských štátov EÚ absolútne nič nerobia proti genocíde v Pásme Gazy, okupovaniu Palestíny ako takej od roku 1967 a izraelskej blokáde. Chcel som sa k flotile pridať, aby sme aspoň trochu niektorým zdvihli žalúdky a aby sa aspoň niečo udialo.
Ako ste sa na flotilu dostali, ako prebiehal proces výberu? Hlásilo sa okolo 15-tisíc ľudí, vybrali 497.
Najprv som sa dozvedel o pochode, ktorý prebehol v Egypte zhruba mesiac predtým. (Global March to Gaza, občiansky pochod k hraničnému priechodu Rafah s cieľom prelomiť humanitárnu blokádu, pozn. red.) Zaujímal som sa o túto tému a dostal sa ku mne inzerát, že hľadajú posádku. Mám kapitánsky kurz kategórie C, tak som sa prihlásil.
Výber prebiehal na základe vyplnenia asi 50 otázok. Potom nasledoval videohovor.
Keď máte kapitánske skúšky, znamená to, že ste boli kapitánom vašej lode?
To vám nepoviem, lebo tieto informácie nedávame von. Robíme to preto, že Izrael sa môže následne inak správať k posádke. Naše informácie však majú. Čo viem, tak mám zákaz vstupu do Izraela aj do USA.
To ste sa ako dozvedeli?
O zákaze vstupu do Izraela nás informovali tam. Dávali nám podpisovať rôzne papiere, väčšinou boli v hebrejčine, ktorej nerozumiem, nič sme preto nepodpísali. Niečo bolo preložené do angličtiny, kde bolo napísané, že v Izraeli nie sme vítaní.
Rozprával som sa niekoľkými účastníkmi flotily, ktorí požiadali o víza do USA. Zamietli im to však s tým, že sú nechcené osoby. Vyzerá to tak, že všetci účastníci flotily majú zákaz vstupu do USA.
Ako prebiehala príprava na plavbu?
Nákup lode sa udial asi mesiac alebo dva pred plavbou, tam sme neboli prítomní. Prišiel som do Barcelony 24. augusta a týždeň sme loď pripravovali, všetko od mechaniky až po plachty. Vyplávali sme 1. septembra.
Vedela o tom vaša rodina? Ako reagovali?
Podpora mojej mamy bola stopercentná. O mojej dlhodobej podpore vie. O tému som sa začal zaujímať v roku 2004, keď som cestoval po Egypte a Sinaji. Tam som prvýkrát stretol Palestínčanov a beduínov, ktorí mi rozprávali o svojich problémoch.
Táto cesta vás teda zmenila?
Skôr mi otvorila oči.
Pretože ste sa dozvedeli informácie z prvej ruky?
V našich končinách sú informácie v médiách buď chybné, teda jednostranné, alebo chýbajú. Ide o slovenské aj české médiá, ale v podstate sa to dá povedať o celej Európe.
Aké informácie podľa vás chýbajú?
Keď sa pozriete napríklad na SME, na jednej ruke sa dá spočítať počet článkov ohľadne okupovaných území Palestíny.
Z vlastnej skúsenosti vám viem povedať, že o tej situácii veľa píšeme.
Nemyslím o konflikte, hovorím o okupovaných územiach.
Ako prebiehala samotná plavba?
Vyplávali sme z Barcelony na Menorku, odtiaľ do Tunisu, následne na Sicíliu, potom na Krétu. Keď sme boli asi 70 námorných míľ od Gazy, tak nás izraelské loďstvo unieslo. Plavili sme sa od prvého septembra do prvého októbra, potom sme sa ešte jeden deň plavili s vojakmi na palube do izraelského prístavu Ašdod.
Počet ľudí sa striedal. Jeden musel z rodinných dôvodov ukončiť plavbu skôr, ukončil plavbu v Tunisku. Tesne po Kréte prišli ďalší dvaja. Pôvodne sme teda boli ôsmi, končili sme deviati.
Niektorí účastníci flotily hovoria, že ich plavbu narúšali izraelské drony. Bol toto aj váš prípad?
Prvý útok v Tunisku som videl na vlastné oči, lebo som mal nočnú službu na našej lodi.
Loď, ktorú napadli, bola asi 50 metrov od nás. V tuniských vodách sme mali podporu tamojšieho námorníctva, preto sme mali od toho útoku pokoj. Ako sme však vyplávali, tak každý večer sme mali spoločnosť dronov, až kým nás neuniesli.
Pomáhalo vám to, že Taliansko a Španielsko vyslali námornú podporu v podobe vojenských lodí na prípadnú ochranu flotily?
Nenazval by som to námornou podporou. Taliansko vyslalo loď preto, aby presvedčila talianskych účastníkov, nech sa vylodia. Presviedčali nás, aby sme odovzdali humanitárnu pomoc na Cypre nejakej katolíckej charite. Boli tam na to, aby nás presvedčili o ukončení akcie a flotilu otočili.
Bola tam aj španielska loď. Tá nám však povedala, že keby nás napadli, ani ona, ani tá talianska loď nezasiahnu. Pri ohrození života by nám však pomohli, čiže by nás vylovili z vody.
Jednu noc, keď plávali s nami, sme však nemuseli až tak sledovať drony. Respektíve sme si to mysleli.
Akú podporu by ste teda chceli?
