|
"Poznáš tú krajinu, kde kvitne citrónovník?" - pýtal sa už pred storočiami Johan Wolfgang Goethe. Tiahnutie zo severu na juh nie je záležitosťou posledných desaťročí, aristokrati si chodili nazbierať energiu zo slnka a tepla aj pred vyše tisíc rokmi. FOTO - ARCHÍV ČTK |
Prvými turistami na juhu Európy boli "barbari". Odvtedy tam neprestali prúdiť Germáni a Škandinávci, ktorých však miestni až dnes prijímajú s otvorenou náručou.
V nemčine existuje príslovie o "túžbe po juhu" (Die Sehnsucht nach dem Süden) a spisovateľ Gerhart Hauptman, pre ktorého tieto slová zahŕňajú polovicu nemeckej histórie, to komentuje jednoducho: "V preklade to znamená: august trvá v Nemecku necelý mesiac, v Taliansku šesť mesiacov, v Egypte celý rok, takže vzhľadom na to, že august trvá na tom, že nás nechce vyhľadávať, nezostáva nám nič iné, než aby sme my hľadali august."
Takže dejiny severu Európy koncentrované vo svojej najsilnejšej, najsmelšej a najaktívnejšej bašte - v Nemecku boli vlastne dlhou snahou o inváziu na juh kontinentu, predovšetkým do Talianska. A Germáni i Škandinávci, ktorí po celé leto, ale hlavne v auguste, zaplavujú všetky končiny od Istanbulu po Algarvu, dodnes nerobia nič iné.
To trvá bez prerušenia už od oného letného dňa roku 410, keď lavína ozbrojených germánskych turistov, pomenovaných aj "barbari zo severu", dokázala preraziť rímsku hranicu na Rýne a v pobláznení sa rozpŕchla po celom pobreží.
A potom sa už nezastavili: v stredoveku každú generáciu či dve Taliansko zaplavovali ozbrojení germánski turisti na čele so svojím cisárom, chtiví sa kúpať na slnku. Španielsku sa tento nápor vyhýbal, pretože Mauri si ho dobre strážili. Rovnako aj Balkánu, pretože Byzantínci a Slovania boli večne vo vojne.
Po Germánoch nasledovali Maďari, ktorí v 9. storočí prišli až do Katalánska, a Mongoli, ktorí o niečo neskôr navštívili balkánske pobrežie. Nesmeli chýbať Tatári, ktorým sa podarilo prejsť takmer celé Poľsko. A ak sa nikomu z nich nepodarilo dôjsť do Benidormu, bolo to len preto, že im to nedovolili. Všetci prahli po tom naplniť tú dávnu túžbu po slnečnom teple, ktorú tak krásne zhŕňa veľký turistický publicista Goethe v otázke: "Poznáš tú krajinu, kde kvitne citrónovník?"
Dovtedy bol po dlhé tisícročia cestovný ruch výsadnou mocných: všetky alebo takmer všetky predhistorické či ešte staršie sídliská objavené medzi Mezopotámiou a Cádizom vykazujú rovnakú štruktúru: ležia na vrchoch či pahorkoch a vždy to bola aristokracia a kráľ, kto zabral ten najvyšší bod, kde je teplo a vzduch je najčistejší.
Plebs si zatiaľ na dolných úbočiach škrabal špinu a pot a vdychoval otravný slnečný žiar.
Po celý stredovek i novovek boli jedinými severanmi, ktorí mierili na juh bez zbraní, aristokrati, maliari, spisovatelia - do svojich krajín sa vracali ovešaní obrazmi, sochami, knihami a ideami. A takto sa obohacovala kultúra severu Európy, ktorú Enrique Gómer Carrillo označil za "osladenú brutalitu", pričom to sladké bol prirodzene jemný vplyv juhu.
V druhej polovici 20. storočia sa severskí turisti rozhodli odložiť zbrane a začali mávať pasmi - avšak neopustili invázny plán a s nástupom Európskej únie už nepotrebujú ani ten pas.
V tejto druhej fáze malo nepriateľstvo medzi Severom a Juhom aj politický dosah. Napríklad, keď hrudníky severských turistiek, predovšetkým škandinávskych, uplatnili svoj rozhodujúci vplyv (a zrejme väčší než korupcia a pod.) na rozpad frankistického režimu.
A Juhoeurópania nikdy, aspoň pokiaľ je známe, protiútok na sever nepodnikli. To má asi na svedomí fakt, že život sa začal v teplých vodách a civilizácia na prehriatej zemi, a životodarné teplo a gramotnosť priťahujú dokonca aj tých najtupších analfabetov a najuzavretejších puritánov.
Šírenie civilizovaného života v miernej a studenej krajine súviselo výhradne s neodkladnou potrebou nájsť nové životné priestory. Severská turistika nie je teda nič iné než nová verzia sloních chrbtov, návrat ku koreňom.
Človek pudovo tiahne k ceste za teplom, a preto najväčším dokladom hrdinstva nemeckého vojaka počas druhej svetovej vojny bol jeho tvrdohlavý a neprirodzený postup do premrznutého Ruska, ako keby lastovičky namiesto za teplom leteli za zimou.
Novými letnými palácmi sa stali luxusné hotely a nových plutokratov a veľkokniežatá predstavuje masa úradníkov a pracujúcich, ktorých každoročne sever vychrlí do Španielska, Portugalska, Talianska, na Balkán, teda jednoducho do bývalej Ríše rímskej. A Novorimania ich prijímajú s otvorenou náručou, pretože inak by im nezostalo nič iné, než oprášiť starú zbroj a presekať si cestu obojsečným mečom. (čtk/El Mundo)
