V Európe naberá na sile krajná pravica. Vládni politici sa na to snažia reagovať - v Nemecku si napríklad vláda osvojila tvrdší protiimigračný postoj na štýl extrémistickej AfD.
Takáto taktika však nefunguje. "Existuje veľa vedeckých výskumov, že ak strana preberie krajne pravicovú rétoriku, jediné, čo dosiahne, je, že túto rétoriku legitimizuje. Ľuďom len ukazuje, že je v poriadku povedať alebo urobiť niečo rasistické," hovorí pre denník SME ARNE SEMSROTT, nemecký politológ a aktivista, ktorý o vzostupe krajne pravice napísal knihu. Do Bratislavy prišiel na diskusiu, ktorú zorganizoval Goetheho inštitút.
V rozhovore zdôrazňuje potrebu nastavovania vlastných tém politickým mainstreamom, ako aj občianskeho odporu.
V článku sa dočítate aj:
- ako vyzerá život pod vládou krajnej pravice,
- aké témy krajná pravica využíva,
- prečo je dôležitý odpor a kto ho musí vyvíjať,
- ako efektívne bojovať proti krajnej pravici,
- kde sa to darí.
Napísali ste knihu „Čo sa stane, keď sa dostanú k moci krajne pravicoví extrémisti“. Ako teda môže vyzerať život v krajine, kde získajú moc?
Stratégie krajnej pravice sú veľmi podobné, nech sa pozriete kamkoľvek. Keď sa dostanú k moci, snažia sa presadiť svoje kľúčové témy – čo je zvyčajne všetko, čo súvisí s - ako to volajú - kultúrnymi konfliktmi. Ide najmä o migráciu a vytváranie obetných baránkov z určitých spoločenských skupín.
Snažia sa získať ministerstvá, ktoré tieto oblasti pokrývajú, a čo najviac polarizovať spoločnosť. Zameriavajú sa na svoju základňu a snažia sa presadzovať svoju moc.
Už nejde o bežné demokratické spôsoby robenia politiky, ale o prejavovanie sily a presadzovanie svojej agendy za každú cenu. Znamená to, že využijú demokratické mechanizmy, aby sa dostali k moci, ale keď ju získajú, použijú ju na to, aby zrušili určité piliere demokracie.
Na aké ďalšie témy okrem migrácie sa zameriavajú a na ktoré skupiny spoločnosti útočia?
Jedna z hlavných tém, ktoré vidíme pri všetkých krajne pravicových politikoch na svete, je politika proti feminizmu, útoky na transrodových ľudí, presadzovanie binárneho pohľadu na pohlavie, útoky na manželstvá rovnakého pohlavia.
Ide o tému, ktorá slúži ako „most pre ideológiu” – objavuje sa totiž nielen v krajnej pravici, ale aj v konzervatívnej politike. Používajú teda antifeminizmus ako kľúčovú ideológiu na prepájanie rôznych pravicových hnutí.
Ďalšou kľúčovou témou je migrácia – zatváranie hraníc, deportácie, odmietanie solidarity s ľuďmi utekajúcimi pred vojnou a obviňovanie týchto ľudí za problémy doma. Krajná pravica berie existujúce problémy ako sociálnu nerovnosť, debatu o tom, či majú bohatí ľudia platiť vyššie dane - teda debatu o bohatých verzus chudobných - a urobí z toho novú líniu konfliktu - domáci verzus cudzí. Snaží sa tieto debaty zameniť.
Arne Semsrott
- nemecký politológ a odborník na krajnú pravicu,
- napísal knihu o náraste krajnej pravice s názvom Machtübernahme (Prevzatie moci),
- od roku 2014 vedie neziskovú organizáciu FragDenStaat, ktorá bojuje za slobodný prístup k informáciám.
V Nemecku v súčasnosti tesne vedie v prieskumoch krajne pravicová AfD, vo Francúzsku s väčším náskokom vedie Národné združenie Marine Le Penovej. Krajne pravicové strany zaznamenali vo vlaňajších voľbách do európskeho parlamentu historický úspech. Ako blízko teda sme k vláde krajnej pravice?
Už sme uprostred toho. Keď som písal svoju knihu, mnohí hovorili, že preháňam. Pýtali sa ma, či nerobím škandál z niečoho, čo nie je také závažné. Keď kniha vyšla, už to nikto nehovoril.
Keď sledujem správy, niektoré scenáre z knihy sa už reálne dejú – dokonca bez toho, aby bola AfD pri moci. Myslel by som si, že AfD by bola jedinou stranou, ktorá by navrhla deportácie občanov späť do Afganistanu. V skutočnosti to robí súčasná vláda kresťanských demokratov a sociálnych demokratov.
Do deportácií Afgancov z Nemecka sa zapoja konzulárni zástupcovia Talibanu Čítajte Afgancov deportuje do režimu, kde ľudské práva nemajú žiadnu hodnotu, brutálne diskriminuje ženy a niekedy tam popravujú väzňov. Demokratická krajina ako Nemecko deportuje ľudí do takejto krajiny, to je z pohľadu ľudských práv škandál.
Ukazuje to však, že na vykonávanie pravicovej politiky netreba pravicové strany. Vidíme to všade po Európe. Vidíme, že strany, ktoré sa označujú za „centristické“, tiež preberajú politiku, ktorú by pred pár rokmi presadzovali len extrémistické strany.
Vidíme to pri nemeckej vláde aj pri iných témach, ktoré ste spomínali na začiatku?
V niektorých častiach Nemecka vláda zakazuje používanie rodovo inkluzívneho jazyka – napríklad na školách. Vracajú sa k formulovaniu jazyka vo veľmi tradičnej forme. Zakazujú moderné spôsoby oslovovania rôznych rodov.
Ak by som bola učiteľkou v nemeckej škole a študent by mi povedal, že je nebinárny a chce, aby som ho oslovovala zámenom „oni", nemohla by som to urobiť?
Vo svojej komunikácii musia hovoriť len o „mužoch a ženách“. Všetky formy inkluzívneho jazyka sú zakázané.
Ak by to neurobili, môžu byť učitelia potrestaní?
Ak by ich potrestali, mohli by ísť na súd, dokonca ústavný súd. Myslím si, že takéto nariadenia sú protiústavné. Najmä na školách majú učitelia slobodu oslovovať svojich študentov, ako chcú.
Tu prichádza na rad téma odporu. Jedna vec je, keď vláda zavedie autoritárske nariadenie. Druhá vec - a kľúčová - však je, čo s tým ľudia urobia. Učitelia by to mohli rozporovať, neziskové organizácie by ich mohli podporiť. Ide o to, ako sa spoločnosť k takýmto vládam stavia.
