František Mikloško,
expredseda slovenského parlamentu
Pred hlasovaním o kompetenčnom zákone vo Federálnom zhromaždení ČSFR ste sľúbili poslancom halušky. Aj sa zrealizovali. Ako sa na to pozeráte dnes?
„Z toho zákona bolo cítiť hrozbu vážnej vnútornej krízy – bolo to v decembri 1990. Ako navrhovatelia sme mali posledné slovo – Dagmar Burešová ako predsedníčka Českej národnej rady, ja ako predseda SNR. Vystúpil som takto: ‘Poznáte bryndzové halušky ako slovenské jedlo a doteraz ste vedeli len to, ako chutia vo federácii. Ale keď prijmete tento zákon a my ním ustanovíme autentickú federáciu, alebo k nej urobíme prvý krok, tak vás pozvem tu, do federálneho zhromaždenia, na bryndzové halušky – aby ste pochopili, aký rozdiel je medzi haluškami vo federácii a haluškami v autentickej federácii.‘ Všetci sa zasmiali, nastala chvíľa uvoľnenia a zákon prešiel. Nehovorím, že len kvôli tomuto, ale v každom prípade raz, pri nejakom ďalšom vážnom rokovaní, Václav Havel ako prezident použil tento príklad. Že ono to niekedy vyzerá dramaticky, ale potom príde ktosi s nejakými haluškami, sála sa uvoľní a zákon, možno o jeden hlas, prejde. To je aj nejaké vnútorné tajomstvo parlamentu, že hlasovanie sa často zvrtne na úplne iných faktoroch, ako sú striktné politologické pravidlá. My sme tie halušky potom aj zrealizovali – pri hlasovaní o zákone o listine ľudských práv. Zobrali sme najlepších bratislavských kuchárov, čo varili rakúskemu prezidentovi a podobne. Stále ma s nimi viaže priateľstvo, keď sa stretneme, spomíname práve na varenie halušiek. Ten akt sa stal symbolom jedného z posledných milých stretnutí Čechov a Slovákov – pri haluškách, borovičke, v atmosfére, keď sme sa mali ešte veľmi radi.“
Ako sa na rozdelenie ČSFR pozeráte dnes?
„Politik by sa nemal obzerať dozadu. Všetko, čo som vtedy robil, urobil by som znova a svoje postoje neodvolávam. Znova by som hlasoval tak, ako som hlasoval – proti. Na druhej strane nás ten vývoj prekonal – bol oveľa spontánnejší, než si mnohí mysleli. Stále sme žili v novembrovej atmosfére pádu komunizmu, kým iní už vnímali atmosféru novú a stavili na rozdelenie ČSFR. Československo sa asi nemohlo nerozdeliť, takže to bol asi spontánny vývoj. Bolo len otázkou času, keď sa naplní. V tridsiatych rokoch sa niekto vyjadril, že Československo je umelý výtvor. Udržiaval ho komunizmus a my disidenti – tým, že nás viazali veľmi úzke kontakty s českými priateľmi disidentami, s ktorými sme v Čechách a na Slovensku bojovali za slobodu. Ale Československo nebolo vnútorne také silné, ako sme si mysleli. Dnes je rozdelenie realitou a ide najmä o to, aby sme na to nedoplatili kultúrne aj duchovne. Aby sme si nemysleli, že si v týchto oblastiach stačíme. Lebo vtedy by sme mohli byť raz zaskočení.“ (dam)
