V čase od prvého stretnutia delegácií ODS a HZDS 8. júna 1992 v Brne po vyhlásenie Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 sa odohralo viac kľúčových štátoprávnych udalostí.
Stretnutia v Prahe a v Bratislave priviedli víťazov volieb v oboch republikách bližšie k poznaniu, že udržať spoločný štát bude ťažké a skôr nemožné.
Za predsedu FZ bol zvolený Michal Kováč; Václav Havel nebol zvolený za prezidenta ani v prvom, ani v druhom kole.
Vladimír Mečiar v rozhovore pre parížsky Le Monde so šokujúcou otvorenosťou vyhlasoval: „Samostatnosť nechceme, tlačia nás do nej“.
16. júla 1992 dostal Havel od ruského prezidenta Borisa Jeľcina práve objavené pozývacie listy z augusta 1968, v ktorých sa niektorí československí komunistickí predstavitelia obracajú so žiadosťou o pomoc na vtedajšieho generálneho tajomníka KSSZ Leonida Brežneva.
Písalo sa v ňom: „V tejto ťažkej situácii sa obraciame na vás, sovietskych komunistov, vedúcich predstaviteľov KSSZ a ZSSR, s prosbou o poskytnutie účinnej podpory a pomoci všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii. Jedine s vašou pomocou možno dostať ČSSR z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie.“
Podpísaní: Indra, Kolder, Kapek, Švestka a Biľak.
Sedemnásteho júla 1992 sa konala 3. schôdza SNR, ktorej jediným bodom bolo vyhlásenie deklarácie o zvrchovanosti SR. V jej úvode predseda SNR Ivan Gašparovič privítal domácich aj zahraničných hostí, nato sa začali klásť základy slovenskej samostatnosti.
Verejné hlasovanie
Ako prvý v rozprave vystúpil František Mikloško s návrhom, aby bol do programu zaradený návrh zákona na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR, pretože „zvrchovanú republiku môžu tvoriť len zvrchovaní občania“.
Jeho návrh poslanci odmietli.
Poslanec SNS Vladimír Miškovský bol úspešnejší – navrhoval, aby sa o deklarácii hlasovalo verejne, podľa mien.
Ivan Gašparovič vyslovil nádej, že sa tento akt odohrá dôstojne (s celkom vtipným dodatkom, „ako to zodpovedá duchovnej, politickej a kultúrnej tradícii nášho národa“), Českej republike navrhol „nové usporiadanie vzájomných vzťahov v novom útvare, ktorý by vznikol na základe medzištátnej zmluvy dvoch rovnocenných partnerov“ a prečítal text navrhovanej deklarácie.
Rozprava
Rozpravu otvoril premiér Mečiar.
Zdôraznil historickú chvíľu, ktorou „deklarujeme stupeň intelektuálnej, spoločenskej zrelosti Slovenska, ktoré je schopné brať svoj osud do svojich rúk. Deklarácia je politická, nie je konštitučným aktom, nevzniká z nej samostatný štát, ale je jasným signálom navonok, že úmysel tvorby vlastnej štátnosti berieme do vlastných rúk a chceme ho vyriešiť a dotiahnuť do konca“.
Avizoval prijatie slovenskej ústavy a – v duchu svojho nevyjasneného štátootcovstva – naznačoval českým bratom, aby sme prestali hovoriť o tom, či federácia alebo konfederácia, ale hovorili radšej o spoločných záujmoch a ich inštitucionálnom vyjadrení.
Podľa schváleného postupu vystúpili aj predsedovia poslaneckých klubov – Pál Csáky za MKDH, Štefan Kvietik za SNS, Ján Čarnogurský za KDH, Milan Ftáčnik za SDĽ a Hvezdoň Kočtúch za HZDS.
Reč Jána Čarnogurského bola zážitkom, ale v čase a priestore a globálnej situácii, kedy a kde odznela, pôsobila ako do márnosti hodené šperky.
Podstatou bolo porovnanie s americkým vyhlásením nezávislosti a tvrdenie, že SNR sa snaží vlámať do otvorených dverí, pretože už je zvrchovanosť aj podľa ústavných pomerov federácie. Pripomenul rokovania s českou stranou, ktoré boli koncentrované do otázky – buď federácia alebo samostatnosť, na čom sa nič nezmenilo ani pri súčasných rokovaniach Mečiara a Klausa.
V krátkom exkurze pripomenul zahmlievacie výroky predstaviteľov HZDS, ktoré siahali od odmietania rozdelenia Česko-Slovenska až po samostatnosť a zdôraznil, že pred vyhlásením samostatnosti by mali mať občania Slovenska právo, aby sa k nemu vyjadrili v referende.
Nie raz prevyšoval Mečiara svojím videním a starosť o budúcnosť slovenského národa priam prorocky naznačil slovami: „Ešte viac než postoje v minulosti sú pre KDH dôležité vyhliadky a postoje politikov v budúcnosti. Aké bude zvrchované Slovensko v budúcnosti? Bude v ňom vládnuť demokratický režim podporujúci priateľstvo medzi svojimi občanmi? Vyvoláva v nás znepokojenie, že návrh deklarácie predkladá hnutie, ktoré neustále s niekým zápasí, vždy má nejakého nepriateľa, pravidelnou súčasťou jeho politických metód sú vyhrážky. Je schopné takéto hnutie úmerne svojej politickej zodpovednosti zabezpečiť demokratické, stabilné a prosperujúce Slovensko?“
Schvaľovanie za a proti
Ako prvý schvaľuje deklaráciu Gašparovič, nasleduje Weiss, členovia vlády s poslaneckým mandátom.
113 poslancov je za, zástupcovia KDH vstávajú so slovami – Hlasujem proti deklarácii, čo si zopakujú pri prijímaní Ústavy SR.
Je odhlasované, Gašparovič číta slávnostne text deklarácie a potom spolu s Mečiarom za zvukov Suchoňovej piesne Aká si mi krásna, ty rodná zem moja, podpisujú jej text.
O chvíľu neskôr spolu vystúpia na balkón aj s Jozefom Markušom, aby si vychutnali ovácie davu.
Premiér, ktorý ešte pred niekoľkými minútami hovoril o intelektuálnej zrelosti slovenského národa, dáva najavo tú svoju – keď žiada dav, aby nechal odísť poslancov KDH, „odchádzajúcich do minulosti“ (netušiac, že do nej bude sám ešte niekoľkokrát odchádzať).
Havel abdikuje
Dvadsať minút pred 13. hodinou bola Deklarácia o zvrchovanosti Slovenska slávnostne podpísaná a okamžite potom si pozval kancelár prezidenta ČSFR Karl Schwarzenberg podpredsedu FZ Filipa Šedivého, aby mu odovzdal list určený predsedovi FZ Michalovi Kováčovi.
V liste sa píše, že Václav Havel 20. júla 1992 o 18. hodine abdikuje.
Bol to krok politika, ktorý po tom, ako bol v prezidentských voľbách odmietnutý, už nevidel zmysel vo vykonávaní funkcie „prezidenta-hrobníka“ (tento výraz použil niekoľko mesiacov predtým v rozhovore pre Smenu).
V posledných rozhlasových Hovoroch z Lán (19. júla) povedal: „Predvídal som, že ten krok vyvolá protichodné reakcie u rôznych politikov, a pravdupovediac, dosť ma mrzí, keď niektorí z nich hovoria, že borím touto svojou abdikáciou spoločný štát, alebo mu zasadzujem klinec do jeho truhly. Ja som skutočne urobil dosť pre existenciu nášho spoločného štátu. Trošku ma prekvapuje, keď tí, ktorí po celý čas toto moje štátotvorné úsilie kritizovali, teraz naraz hovoria, že rúcam spoločný štát, vo chvíli, keď skutočne už nie je v možnostiach štát nejakým spôsobom zachraňovať.“
Reakcie
Reakcie československých politikov na Havlov krok boli príznačné.
Klausov kabinet bol o demisii informovaný vopred, jeho šéf vyhlásil: „Tento akt je logickým vyústením štátoprávnej krízy a je krokom správnym. Som rád, že k nemu došlo po vyslovení dôvery federálnej vláde vo FZ. Z troch najvyšších orgánov sú dva plne funkčné a verím, že bude zaistený bezchybný chod federácie.“
Ani Mečiar nebol prekvapený, hoci priznal nepríjemnú časovú súvislosť s vyhlásením deklarácie: „Nemyslím si však, že to bol krok reagujúci na vyhlásenie zvrchovanosti, pretože pán prezident nám úprimne blahoželal práve k deklarácii.“
Ján Čarnogurský skonštatoval, že prijatie deklarácie o zvrchovanosti bolo zrejme poslednou kvapkou pri Havlovom rozhodovaní.
„Vo svete budú tento jeho krok dávať do súvislosti s deklaráciou a v súvislosti so Slovenskom to vyvolá zrejme negatívne komentáre.“
