FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Portrétoval miliardára Georgea Sörösa aj trojnásobného premiéra Vladimíra Mečiara – s predsedom HZDS strávil pri fotografovaní šesť hodín, ďalších päť sa s ním rozprával.
Spolupracoval s oscarovým režisérom Milošom Formanom – fotografoval nakrúcanie jedného z jeho filmov.
Pracoval vo Viedni, kde si zarobil na cestu do USA – v New Yorku prednášal na univerzite aj roznášal o štvrtej ráno pepsikolu.
Fotograf svetového formátu Tibor Huszár hovorí, že pozná svoju cenu.
A tvrdí, že na to, aby človek niečo dosiahol, šťastie nestačí.
Vaša cesta k fotografii bola náhodou, šťastím alebo vypočítaným cieľom?
„Človek môže mať šťastie, ale keď chce niečo dosiahnuť, musí vyvinúť aj nejaké úsilie. Fotografovať som začal veľmi skoro, už ako malý chlapec, ale viac som sa venoval grafike a maľbe. Bol som presvedčený, že budem maliarom. Pretože na základnej škole som nemal najlepšie známky, začal som sa učiť za automechanika. Po polroku štúdia som ťažko ochorel, v tom čase to bolo diagnostikované ako leukémia. Mal som šestnásť rokov a štyridsaťdeväť kilogramov. Rok a pol som sa liečil v Bratislave, Prahe, aj v Budapešti. Nakoniec mi pomohla akupunktúra osobného lekára grófa Esterházyho, ktorý žil tridsať rokov v Číne. V Prahe som navštívil výstavu Interkamera a začal som požičanými fotoaparátmi fotiť svadby, pohreby a konfirmácie v rodnej Réci. Zarobil som na fotoaparát, ktorý vtedy stál pätnásťtisíc.“
A bez maturity ste začali pracovať pre vydavateľstvo Živena.
„Pre Dievča, Módu a Dorku. Prijali ma ako perspektívneho fotografického kádra – ale musel som si urobiť strednú školu. V Pezinku som našiel gymnázium, zobrali ma na externé štúdium. Prihlásil som sa na FAMU, prešiel talentovými skúškami, prijali ma – na výnimku od ministra školstva, nemal som tú maturitu. Tak ma profesor Šmok presvedčil, aby som si ju predsa len urobil, pretože ju má každý hlupák.“
Kto vám ponúkol prácu vo Viedni?
„Ešte pred novembrom som dostal štipendium americkej vlády na portrétovanie amerických spisovateľov. S Ľubošom Juríkom sme mali letenky, keď prišli dvaja páni a zobrali mi pas. Vtedy sa Amerika stala pre mňa snom, ktorý som zrealizoval až o dva roky neskôr, v máji 1991. Na cestu som si zarobil v Rakúsku – v roku 1988 ma americký režisér pozval fotografovať Táboriho divadlo vo Viedni, vybavil mi aj služobný pas. Chodil som tam každý deň. Takže do Ameriky som na rozdiel od iných nešiel zarábať, mal som dosť peňazí z práce v susednom Rakúsku.“
Život slobodných umelcov skutočne sprevádza nepravidelný príjem. Kedy ste boli na tom finančne najhoršie?
„Stalo sa mi to aj v Amerike – ale nevnímam to tragicky. Celý život som bol na voľnej nohe, nikdy som nebol zamestnaný. Skutočnosť, že nie sú peniaze, je pre mňa mobilizáciou, aby som niečo začal robiť. Keď mi došli peniaze v New Yorku, za dvesto dolárov som rozvážal od štvrtej ráno pepsikolu po Manhattane. Trvalo to týždeň – kým som nepredal nejaké fotografie. Keby u nás herca vyhodili z Národného, je stratený. Tam robia herci taxikárov a žiadna práca nie je hanbou.“
Svetové uznanie získali vaše štúdie Cigáni. Žili ste s nimi, naučili ste sa ich jazyk, získali rešpekt, pochopili ich kultúru. Našli ste riešenie rómskej otázky?
„V Réci, kde som vyrastal, žili vedľa seba Slováci, Maďari aj Cigáni. Nikdy sme nerobili rozdiely, bola to veľmi tolerantná dedina. Vnímal som ich ako absolútne slobodných ľudí, páčil sa mi ich spôsob života, to, že nie sú ničím zaťažení, že žijú pre súčasnosť. Treba im pomôcť, štát by mal nabrať odvahu zbúrať tie najhoršie kolónie, postaviť sociálne byty a vzdelávať ich. Sú medzi nimi šikovní ľudia, len majú komplexy, že sú Cigáni a ťažko sa presadzujú. Počas mojej prednášky v New Yorku ma po výroku, že čierni musia vedieť trikrát viac ako bieli, obvinili z rasizmu. To isté si však myslím o Cigánoch.“
Po kauze portrétov predsedu HZDS Vladimíra Mečiara sprevádzanú vysokou odmenou ste sa načas stiahli do úzadia, nikam ste nechodili. V jednom z rozhovorov ste povedali, že neviete, prečo sa počet vašich priateľov zredukoval na tri štvrtiny. Teraz už viete?
„K ponuke fotiť prvého muža na Slovensku som sa postavil ako profesionál. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, ale ak by som to neurobil ja, urobil by to niekto iný. Keby som nebol predtým v Amerike, pravdepodobne by som to odmietol.“
Držali ste sa amerického hesla urobiť dobrý biznis a nerozmýšľali nad následkami, reakciami?
„Nerozmýšľal, bolo mi to jedno. Odviedol som dobrú robotu a oni boli spokojní. Fotil som ho pol dňa, potom som sa s ním päť hodín, do rána, zhováral. Hovoril som mu pravdu aj kritické veci. Pokračovalo to portrétmi poslancov HZDS. Urobil som dobrý biznis – to je všetko. V tom čase bolo Slovensko veľmi polarizované, mne to bolo cudzie. Pod všetko, čo som doteraz fotil, sa podpíšem a za nič sa nehanbím.“
Urobili by ste to aj dnes? Po tých skúsenostiach so stratou priateľov?
„Áno, určite. Prednedávnom som fotografoval poslancov maďarského parlamentu za Orbánovu stranu. Je mi jedno, či by za mnou prišiel Bugár alebo Smer, beriem to ako biznis.“
Fotografia však nie je len o biznise. Sú hranice, ktoré by ste ani vy neprekročili?
„Svoju prácu rozdeľujem na dve časti – na komerčnú, tou zarábam, a na voľnú tvorbu. Voľnou tvorbou sa prezentujem nielen ja, ale aj Slovensko v zahraničí. Určite by som však nerobil pornografiu a nefotím ani vojnu.“
Na leitmotíve prezentácie Slovenska v zahraničí postavil svoju v týchto dňoch diskutovanú knihu Karol Kállay. Je tam medzi osobnosťami Slovenska okrem iných Zuzana Belohorcová.
„Karol Kállay robí väčšinou knihy na objednávku, nerobí voľnú tvorbu. Voľnú tvorbu robíte preto, že ju máte rád a zadarmo. Je dobré, že takáto kniha vyšla, pretože sú v nej zachytené osobnosti, ktoré už nežijú. Je v nej zopár dobrých portrétov, ktoré Kállay robil kedysi so srdcom. V ostatných portrétoch vidím ťažkú komerciu. V tejto knihe cítiť Kállayovu únavu.“
Okrem fotografovania aj podnikáte – ste spolumajiteľom reklamnej agentúry a strojárskej firmy. Ako ste prišli k tej?
„Začal som z pôžičky, minulý rok som investoval niekoľko miliónov – vybudoval som ju v Pezinku a zamestnáva dvesto ľudí. Dva roky som intenzívne venoval jej rozbiehaniu, teraz je to už na dobrej ceste. Nechcem však o tom veľmi hovoriť, pretože aj to sa stalo pre niektorých ľudí podozrivé.“
New York, v ktorom ste prežili päť rokov, ste vo svojej knihe označili mestom tolerancie. Po nedávnom útoku na dvojičky však jeho obyvatelia slovo tolerancia prehodnocujú.
„Mesto, ktoré považujem za metropolu celého sveta, poznám tak dobre ako Bratislavu. Lepšie ako hociktorý Newyorčan, ktorý tam prežil päťdesiat rokov, pretože on nebol ďalej ako na 110. ulici, kde je Harlem. Žil som v Bronxe, v čínskej štvrti, v Brooklyne. Kto nepozná dvojičky, nevie si predstaviť, aká to bola obrovská konštrukcia a hrdá stavba. Takmer do Vianoc som bol z útoku na Svetové obchodné centrum v depresii, odriekol som aj novembrový let do New Yorku.“
Znamená to, že budete pre svoju prácu hľadať iné mesto?
„Život v New Yorku je previerkou životných a profesionálnych schopností. Priateľ mi hovoril – Keď budeš dobrý v New Yorku, budeš dobrý na celom svete. Bol som tam sedem rokov a splnil si všetky predsavzatia – naučiť sa po anglicky, urobiť knihu a mať výstavu. Minulý rok som bol v Paríži a veľmi som sa do tohto mesta zamiloval. New York je stvorený pre prácu a Paríž pre život. Chcem sa tam aj s rodinou odsťahovať a začať toto mesto fotiť.“
Nedávno ste sa sťažovali, že z nákladnej a rozsiahlej publikácie o predstaviteľovi modernej slovenskej grafiky Kolomanovi Sokolovi sa predalo len niekoľko kusov. To ho pritom vyzdvihoval aj Picasso. Ako je to s vašimi ďalšími knihami?
„Cigánov vypredali, New York sa predáva zatiaľ len v Amerike. Nechcem Sokola pustiť do predaja ležiakov. Raz som videl predávať knihu Albína Brunovského za lacné peniaze a bolo to veľmi nedôstojné. Sokola považujem za najväčšieho žijúceho svetového maliara, hoci svoje diela dlhé obdobie vôbec nevystavoval a nepredával. Opovrhoval slávou aj peniazmi. Na americké pomery, kde aj v umení platí heslo – urobiť dobrý biznis – sa správal a žil celkom neštandardne. Až počas poslednej návštevy som sa dozvedel, že sa v roku 1948 vzdal československého občianstva a dodnes nemá americké štátne občianstvo. Vyše päťdesiat rokov žije v Amerike bez pasu. Nepotrebuje ho, lebo patrí celému svetu.“
Päťdesiatku budete tento rok oslavovať aj vy – nepracujete na fotografických ‘pamätiach‘?
„Ale áno, dávam dohromady knihu o svojej tridsaťročnej tvorbe. Budú v nej nepublikované fotografie, ktoré som robil pre seba.“
Tak bilancujte – sú chvíle, pri ktorých by ste najradšej fotoaparát odložili?
„Pri premiére divadelného predstavenia v Grazi, ktoré sa začínalo zvukom komára. Do absolútneho ticha som začal strieľať svojím Nikonom a po každom zábere som mal pocit, akoby mi dal niekto facku. Tú prácu som dokončil s obrovským pocitom viny.“
JANA KOLLÁROVÁ
