Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
Vojaci sa v tme tiesnili okolo dronu a opatrne k nemu pripevňovali náklad s hmotnosťou 18 kilogramov, než ho vypustili do jasnej augustovej noci.
Z podzemnej základne sledoval veliteľ Viktor na rozmazanej obrazovke, ako sa dron blíži k hŕstke stromov na frontovej línii pri meste Pokrovsk, kde horel oheň po nedávnom zásahu, a následne zhodil svoj náklad.
Balíky dopadli na zem a ukrajinský vojak, ktorého postava na termokamere zažiarila bielou farbou, vybehol zo zákopu, aby ich vyzdvihol. „Áno, chlapci! Skvelá práca,“ povedal Viktor, ktorého Washington Post uvádza v súlade s vojenským protokolom identifikuje iba krstným menom. „Misia splnená.“
Nešlo o bežný útok s cieľom zničiť nepriateľských vojakov či techniku. Ukrajinská jednotka tentoraz zhodila potraviny a vodu pre vlastných pešiakov, ktorí sa – pod neustálym dohľadom ruských dronov – nemôžu zásobovať obvyklými cestami.
Podobné operácie sa stali čoraz bežnejšími po celom ukrajinskom fronte, kde pozemné jednotky často nastupujú na misiu len s dávkou zásob na pár dní. Pre neprestajné hrozby dronov však na mieste môžu uviaznuť aj na niekoľko týždňov.
Tieto jednotky, vyzbrojené spravidla iba útočnými puškami, guľometom a granátmi, prežívajú v zákopovej vojne, ktorá sa v mnohom podobá útrapám prvej svetovej vojny.
V článku sa dočítate:
- čo si vojaci balia do zákopov,
- ako si Ukrajinci krátia v zákopoch čas,
- o živote v zákopoch.
Krehké spojenie s vonkajším svetom
Aby ich udržali nažive, Ukrajinci im dronmi zhadzujú všetko od munície, cigariet a upokojujúcich bylín až po proviant, ktorý vojakom pripomína domov: kapustové rolky, boršč, pečené kura.
Tieto vzdušné dodávky pomáhajú Ukrajine chrániť jej najcennejší zdroj: mužov, ktorí zadržiavajú ruský postup. Ich úloha je naliehavejšia než kedykoľvek predtým, keďže Rusko pokračuje v násilnom pokuse dobyť ďalšie územia, zatiaľ čo sa americký prezident Donald Trump usiluje o mierovú dohodu.
Výsledok vojny závisí od týchto zákopov, roztrúsených stovky kilometrov naprieč východom a juhom Ukrajiny - v sivej zóne pod neustálym dohľadom dronov oboch strán.
Vojaci v týchto zákopoch musia často celé týždne prežiť bez toho, aby ich odhalili ruské jednotky, vzdialené len niekoľko stoviek metrov. Cieľom pritom neraz nie je útok, ale len neustúpiť. Riziko však nesú aj samotné dodávky: každý let s dronom totiž môže prezradiť ukrajinskú pozíciu a vystaviť ju odvetnému úderu.
V malom dome v bezpečnej vzdialenosti od frontu pripravujú vojaci zo 68. horskej brigády balíčky pre svojich druhov na fronte – jedlo, vodu, cigarety, akumulátory a muníciu balia do fólie, ktorú upevňujú lepiacou páskou. Všetko musí byť starostlivo zabalené, aby sa predišlo poškodeniu pri páde. Napríklad pri granátoch, ktoré Ukrajinci zhadzujú oddelene od rozbušiek.
Každých pár dní sa balíčky dostávajú na miesta len niečo vyše kilometra od frontu. Tam ich vojaci pripevňujú na drony, ktoré boli pôvodne určené pre poľnohospodárstvo, ale medzičasom ich ukrajinská armáda prispôsobila na bombardovanie ruských pozícií.
Teraz zhadzujú zásielky aj na ukrajinské pozície.
Mychajlo, 34, sa nedávno vrátil spolu s tromi mužmi z 38-dňovej rotácie v opevnenom stanovisku s rozlohou len 12 štvorcových metrov. Najnebezpečnejšie bolo podľa jeho slov dostať sa na pozíciu a následne z nej.
Drony do vzduchu aj pod vodu, hypersonické strely. Čo videl Fico na čínskej prehliadke? Čítajte Niektoré brigády majú pre pechotu obrnené vozidlá, ale jeho skupina sa spolieha len na pikapy. Vysadili ich 350 metrov od pozície a zvyšok museli prebehnúť. V batohu mali malú lopatku, pár kusov spodnej bielizne, tričiek a nohavíc, tucet granátov, 500 nábojov a jednu fľašu vody.
„Neberieme veľa, lebo chalani nám zhadzujú jedlo,“ vysvetlil.
Tieto letecké zásoby slúžia ako krehké spojenie s vonkajším svetom počas vyčerpávajúcich služieb na fronte. Vojaci vedia, že na mieste uviaznu až dokým zlé počasie nezaženie drony a nevytvorí priestor pre novú rotáciu.
Mychajlo požiadal o krížovky na skrátenie času. Zástupca veliteľa jeho čaty Leonid (38) povedal, že ďalší vojak si vyžiadal detektívky. Od narodenia hovoril po rusky, no sťažoval sa, keď mu priniesli ruské knihy – chcel tento čas využiť na zlepšenie svojej ukrajinčiny.
V tejto opevnenej pozícii, ktorú Ukrajinci vybudovali ešte v čase, keď boli Rusi vzdialení 24 kilometrov, sú podmienky biedne.
Vojaci vykonávajú potrebu do plastových vrecúšok a potom ich hádžu čo najďalej od svojich stanovíšť. Do mlák s močom zase hádžu chlórové tablety, aby potlačili zápach. V zime pália dezinfekčný gél na ruky, aby sa zohriali bez vytvorenia dymu. Striedajú sa v spánku a v sledovaní okolia ďalekohľadmi alebo periskopom. Rádiá sú ich jediným komunikačným prostriedkom. Posielajú zakódované správy o pohyboch Rusov a žiadajú nové dodávky zásob prostredníctvom dronov.
„Najskôr sa proste odhodláš. Robíš svoju prácu najlepšie, ako vieš, ale keď sa priblíži 30. či 35. deň, začneš myslieť na svoj život,“ povedal Mychajlo.
Napriek snahám zatlačiť spomienky do úzadia sa mu občas vynárali obrazy jednoduchšieho života: práca v sklade potravín či manželka Iryna a ich dve deti – syn Jaroslav, ktorý čoskoro oslávi 13 rokov, a dcéra Inessa, takmer štvorročná – čakajú doma v strednej Ukrajine.
Prekračovanie limitov
Oleksandr (39) sa tiež snaží nemyslieť na svoju rodinu – no na vojenskej známke, ktorú nosí na krku, má vygravírovaný ich obrázok.
Mychajlov úkryt bol však v porovnaní s Olexandrovým úkrytom luxusom.
Zákop, ktorý dostal na obranu Oleksandr, bol podľa jeho slov sotva viac než hlinená jama napojená na narýchlo vybudovaný tunel.
Toto leto tam strávil mesiac – a vedel, že zakaždým, keď on alebo jeho spolubojovník vyšli z úkrytu po balík so zásobami, riskovali odhalenie. Rusi na líniu útočili viackrát denne, hľadali ich presnú pozíciu. Štyria vojaci, ktorí zákop držali, strieľali na útočiacich nepriateľov a potom sa striedali v ťahaní tiel padlých k lesíku, aby ich ruské drony nezazreli. Po týždňoch tam už podľa Oleksandra hnila veľká kopa mŕtvol.
Jedného dňa ich Rusi predsa len našli. Úkryt začali zasypávať mínometnými granátmi a dronmi. Oleksandrov priateľ, ktorý mal prezývku Tarakan – „šváb“ – zostal pochovaný pod takmer dvojmetrovou vrstvou hliny. Oleksandr 20 minút zúfalo kopal, zatiaľ čo útok pokračoval, ale podarilo sa mu odkryť len kamarátove nohy. Veliteľ cez rádio nariadil jemu a dvom ďalším preživším, aby ustúpili. Tarakana museli nechať pod zemou, pochovaného zaživa.
„Všetci traja sme si pomysleli: ‚Takto to skončí. Zostaneme tu naveky,‘“ spomínal.
Zvažoval aj vraždu Porošenka. Ukrajinca podozrivého z vraždy poslanca Rusi rok vydierali Čítajte Tvárou v tvár nedostatku ľudí a každodennému extrémnemu nebezpečenstvu veliteľka jeho práporu Ira (37) hovorí, že musí vojakov žiadať, aby „prekračovali svoje limity“.
„Mali by ste im bozkávať nohy,“ povedala.
Najmenšie, čo pre nich môžu druhovia urobiť, je priniesť im aspoň kúsok normálnosti.
Valerij (41) vyučený pekár, sa nedávno vrátil po 32 dňoch v zákopoch. Každý deň po polnoci si spolu s tromi ďalšími vojakmi škrtali jeden deň v kalendári. Snažil sa nemyslieť na rodinu. „Proste to odsunieš bokom,“ vysvetlil. „Ako každý iný vojak myslíš na to, aby si prežil – a aby sa k tebe nepriateľ nedostal.“
Dňa 25. júla zavolal do svojho veliteľského stanovišťa cez rádio. Mal narodeniny a okrem prežitia mal dve želania. Prvé – aby niekto zavolal jeho matke a povedal jej, že je nažive. Druhé – kúsok čokolády. „Len som chcel mať niečo sladké ku káve,“ povedal. „To je všetko.“
V ten deň preletel ponad ich pozíciu dron a zhodil zo vzduchu čokoládové tyčinky Snickers – dosť pre všetkých štyroch mužov v zákope.
