Text pôvodne vyšiel v agentúre Bloomberg.
Raz týždenne sa Georgi Petrov vyberie k pšeničnému poľu neďaleko severnej bulharskej dediny Hadžidimitrovo, odstráni štyri ťažké kamene z provizórneho plechového veka vrtu a nazrie dnu. Tento 40-ročný stavbár dohliadal na jeho realizáciu a pravidelne ho kontroluje, aby sa uistil, že voda nie je kontaminovaná.
„Ak sa tam niečo dostane, sme zrejme odsúdení na zánik,“ hovorí.
A hoci sa minulý rok dokončil projekt v hodnote 1,1 milióna leva (561-tisíc eur) na výmenu vodovodného potrubia v dedine, studne, ktoré zachytávajú povrchovú vodu, sú takmer prázdne.
Miestny vodárenský podnik vybudoval vrt ako dočasné riešenie pre 500 obyvateľov Hadžidimitrova, ale pre prídelový systém z kohútikov každý druhý deň netečie voda a jednorazová dodávka balenej vody od vlády – 38 litrov na osobu – sotva stačí na pitie, najmä počas leta, keď teploty pravidelne presahujú 35 stupňov Celzia.
Vo veľkej časti Európy v súčasnosti narastajú obavy z nedostatku vody, ktorý ešte zhoršujú častejšie suchá spôsobené klimatickými zmenami aj zastaraná infraštruktúra.
V článku sa dočítate:
- ako vyzerá situácia v Bulharsku,
- čo tvrdí bulharská vláda,
- ako si Bulhari navzájom pomáhajú.
Volanie po spoločnej stratégii
V Bulharsku je vodárenská sieť, ktorú pred štyrmi desaťročiami vybudovala komunistická vláda, slabo udržiavaná a zdroje sú zle spravované. Modernizácia je pomalá a podfinancovaná a organizácie ako Svetová banka upozorňujú, že sektor je náchylný na rozsiahlu korupciu.
S prehlbujúcou sa národnou krízou je kúpanie, splachovanie toaliet, pranie oblečenia či umývanie riadu od júna do septembra náročné až pre pol milióna ľudí – teda asi osem percent populácie – v približne tretine krajiny, upozorňujú environmentálne organizácie.
K 17. augustu úrady zaviedli prídely vody pre viac ako 260-tisíc ľudí v 283 dedinách a niekoľkých mestách.
Výnosy zo slnečnice a kukurice – dôležitých exportných plodín – môžu v dôsledku obmedzenia zavlažovania klesnúť na najnižšiu úroveň za posledné desaťročia. Poľnohospodári zároveň tvrdia, že starostlivosť o hospodárske zvieratá je čoraz náročnejšia.
Bez „zásadnej zmeny“ sa celý bulharský vodný systém zrúti, čo ešte viac prehĺbi nerovnosť v najchudobnejšom členskom štáte EÚ, povedal Emil Gačev, vedúci oddelenia vôd v Inštitúte pre výskum klímy, atmosféry a vôd pri Bulharskej akadémii vied. Varuje pred rastúcimi cenami vody a potravín, ako aj rizikami pre verejné zdravie.
Tieto ťažkosti už teraz vedú k vyľudňovaniu obcí po celom Bulharsku. Veľa ľudí v produktívnom veku, ktorí hľadajú lepší život, smeruje do hlavného mesta Sofia – hospodárskeho centra, ktoré tvorí približne 43 percent hrubého domáceho produktu – alebo do pobrežných oblastí Čierneho mora, ktoré prosperujú ako turistické destinácie.
Iní sa sťahujú do zahraničia a zanechávajú ubúdajúce a starnúce obyvateľstvo, zvyšujú tak tlak na systém sociálneho zabezpečenia a oslabujú potenciál rastu.
A hoci sa Bulharsko do tejto situácie dostalo v dôsledku nešťastnej zhody okolností, podobný cyklus vyšších teplôt, sucha a nedostatku podzemnej a povrchovej vody hrozí aj zvyšku Európy, čo zosilňuje volanie po spoločnej stratégii.
„Je čas prehodnotiť náš postoj k vode a naše správanie. Voda musí byť národnou prioritou pre všetky vlády,“ zdôrazňuje Gačev. „Príroda nebude tolerovať naše zlé hospodárenie.“
Bulharskom preteká rieka Dunaj, ktorá sa následne vlieva do Čierneho mora, ale zásoby sladkej vody v krajine pochádzajú prevažne z povrchových a podzemných vôd či z tisícok vodných nádrží. Tie sa však pre suchá a rekordné horúčavy s vysokou vlhkosťou, ktoré zvyšujú odparovanie, nedopĺňajú zrážkami.
Podľa údajov ministerstva životného prostredia boli hlavné vodné nádrže v polovici augusta naplnené približne na 50 percent a v severozápadných regiónoch boli niektoré naplnené len na 20 až 25 percent.
Už v roku 2018 bolo identifikovaných takmer 900 priehrad na opravu, z čoho asi polovica vyžadovala okamžitý zásah. O päť rokov neskôr bolo opravených len približne 130 z nich.
Až 60 percent vody sa pritom pri prechode sieťou stratí v dôsledku zlého tesnenia – je to najviac v celej EÚ, do ktorej Bulharsko vstúpilo v roku 2007.
Prakticky celý systém – od dodávky vody po kanalizáciu a čistenie odpadových vôd – pochádza z čias studenej vojny. Kombinácia obchodných reštrikcií, nízkych rozpočtov a tlaku na rýchlu výstavbu viedla komunistické vlády k používaniu nekvalitnej ocele, železa a cementových zmesí, ktoré môžu zároveň predstavovať zdravotné riziko.
Trhliny, skorodované kovové konštrukcie a upchaté odtoky sú dnes bežným javom. Potrubia sú príliš malé pre potreby dnešného obyvateľstva.
Každá desiata domácnosť stále používa latrínu a niektoré oblasti – vrátane častí Sofie – sú odkázané na žumpy, z ktorých mnohé priamo znečisťujú životné prostredie.
Indiu k Pekingu pritlačil Trump. Módí sa smial s Putinom na čínskom samite Čítajte Výhodné zmluvy
Byrokracia a politika situáciu ešte zhoršujú. Správa vodných zdrojov je v Bulharsku rozdelená medzi miestne samosprávy, obce, štátne podniky a najmenej päť ministerstiev.
Napríklad ministerstvo životného prostredia zodpovedá za priehrady, no nemá žiadnu kontrolu nad samotnou vodovodnou sieťou, ktorá patrí pod ministerstvo regionálneho rozvoja a verejných prác.
Za posledných päť rokov sa konalo sedmoro volieb a vládnuca strana Občania za európsky rozvoj Bulharska, ktorá dominuje politike desaťročie a pol, tvrdí, že investície brzdí politická nestabilita.
Svoju rolu však zohráva aj korupcia. Riziká síce existujú vo viacerých sektoroch, ale najzraniteľnejšie sú tie, ktoré vznikli z bývalých štátnych monopolov – ako napríklad spoločnosti, ktoré zabezpečujú zber a čistenie vody. Práve tie sú podľa správy Svetovej banky z roku 2023 najviac náchylné na klientelizmus a tzv. „vysokokorupčné verejné obstarávanie“, kde sa kupujúci a dodávatelia spájajú v prospech výhodných zmlúv.
Európska prokuratúra v Luxemburgu vlani oznámila, že zhabala majetok v súvislosti s vyšetrovaním podozrenia z podvodu pri vodárenskom projekte v hodnote 2,6 milióna eur, financovanom z fondov Európskej únie. Vyšetrovatelia tvrdia, že verejní činitelia spolupracovali so súkromnými firmami na umelom zvyšovaní nákladov. Vyšetrovanie stále pokračuje.
V roku 2019 bol zase vtedajší minister životného prostredia a vodného hospodárstva Neno Dimov obvinený z úmyselného zneužitia právomocí, keď súkromným firmám povolil využívať vodu z priehrady neďaleko západného mesta Pernik – napriek varovaniam, že hladina vody je príliš nízka.
Komunity v blízkosti vodných nádrží iba málokedy trpia nedostatkom vody, ale v tomto prípade sa v dôsledku Dimovovho konania začalo s prerozdeľovaním vody v polovici zimy. Dimov rezignoval a akékoľvek pochybenia poprel, pričom vinu zvalil na suché počasie a zlé hospodárenie miestnych vodární. Jeho súdny proces stále prebieha.
Všetky tieto nedostatky boli zdôraznené v čase vstupu Bulharska do Európskej únie. Blok poskytol krajine približne dve miliardy eur na modernizáciu infraštruktúry, čo však predstavuje iba zlomok z takmer 18 miliárd eur, ktoré podľa ministerstva životného prostredia Bulharsko skutočne potrebuje. Akékoľvek ďalšie prostriedky od Únie však bulharská vláda pravdepodobne získa iba za prísnejších podmienok v rámci kontroly.
A zatiaľ čo sa Bulharsko pripravuje na vstup do eurozóny v budúcom roku, bulharská vláda koncom júla navrhla legislatívu na riešenie hospodárenia s vodou.
Odborníci, s ktorými Bloomberg hovoril, však tvrdia, že návrh zákona – tzv. zákon o vode a kanalizácii – v podstate iba legalizuje štatút štátneho podniku Bulgarian Water and Sewage Holding EAD, ktorý hospodári s rozpočtom jednej miliardy leva a vlastní podiely vo väčšine vodárenských spoločností v krajine.
Zákon nezahŕňa kľúčové odporúčania parlamentného výboru pre vodu, ako napríklad vytvorenie jednotného orgánu na dohľad nad celým sektorom.
Ministerstvo regionálneho rozvoja a verejných prác, ktoré sa na návrhu zákona podieľalo, na otázky neodpovedalo. V rozhovore koncom júla však Mladen Šiškov, poslanec vládnej strany, ktorý predsedá výboru pre vodu, uviedol, že je potrebná „radikálna zmena“.
Zvažoval aj vraždu Porošenka. Ukrajinca podozrivého z vraždy poslanca Rusi rok vydierali Čítajte Nikoho to nezaujíma
Marinela Drumevová každý deň na obed zatvára svoj malý obchod s krmivom pre zvieratá v Hadžidimitrove a uteká domov, aby naplnila zásobník na vodu, pripravila večeru a stihla oprať, kým vodu opäť odpoja. Pre 35-ročnú ženu je to rutina počas celého jej pracovného života, ale každý rok sa začína o niečo skôr a trvá o niečo dlhšie, keďže sa vodná kríza zhoršuje.
„Je to všetko o zanedbávaní [zo strany vlády],“ hovorí.
Počas dňa sa pri obchode zastavujú miestni farmári, aby si objednali alebo vyzdvihli tovar, pričom sa rozhovory takmer vždy točia okolo jedinej témy: voda.
Vladimír Stojčev, 54-ročný farmár z neďalekej dediny Morava, hovorí, že tlačil na miestne vodárne, aby situáciu riešili. Bolo mu povedané, že obyvatelia si môžu vytvoriť spoľahlivejšiu sieť prepojením súkromných studní. Stojčev sa však obáva, že aj jeho vlastná studňa vyschne a nebude sa môcť postarať o svojich desať kráv.
Jeho priateľ, 26-ročný Nemec Pascal Steiner, ktorý sa prisťahoval do regiónu za lacnejším životom, hovorí, že miestna vodárenská spoločnosť mu odmietla nainštalovať vodomer.
„Prakticky to nikoho nezaujíma,“ tvrdí.
Šiškov tvrdí, že starostovia míňajú príliš veľa peňazí na skrášľovanie obcí a „treba ich pritlačiť“ k investíciám do vodnej infraštruktúry.
Genčo Genčev, starosta obce, pod ktorú spadá Hadžidimitrovo a ďalších 13 dedín, s tým nesúhlasí. Tvrdí, že za 11 rokov vo funkcii investoval do vodárenskej infraštruktúry milióny leva a že svoje povinnosti zanedbáva štát.
Kým sa zodpovední úradníci predbiehajú v obviňovaní, útržkovité opravy a nesplnené sľuby len prehlbujú nedôveru verejnosti k štátnym inštitúciám a posilňujú frustráciu z politických elít, ktoré krajinu vedú už celé roky. Na rozdiel od iných častí Balkánu však v Bulharsku stále visia vlajky EÚ na štátnych a obecných budovách a podpora Únie medzi obyvateľstvom zostáva vysoká.
Drumevová sa v roku 2024 neúspešne uchádzala o post starostky. Petrov sa pridal k malej nacionalistickej politickej strane. Minulé leto zorganizovali protesty, ktoré zahŕňali blokovanie ciest a hrozby občianskej neposlušnosti, čo nakoniec viedlo k dokončeniu vrtu.
Dnes však už protesty nepovažujú za zmysluplné. Namiesto toho sa takmer každý večer stretávajú s ďalšími obyvateľmi v altánku v centre dediny, kde si navzájom radia, ako si pomôcť. Deti nosia vodu starším ľuďom, a tí, ktorí si môžu dovoliť kúpiť balenú vodu, nechávajú svoje štátne prídely tým, ktorí si ju dovoliť nemôžu.
Petrov tvrdí, že hľadá sponzorov a je ochotný vodovod opraviť aj sám, aj keď mu starosta údajne povedal, že by za to mohol byť zatknutý za porušenie zákonov o štátnom majetku.
„Kúpime rúry, nájdeme bager a potrubie vymeníme sami,“ hovorí.
Len máloktorí emigranti sa vracajú – Petrov je výnimkou. Po rokoch strávených v Spojenom kráľovstve sa minulý rok vrátil do rodného Hadžidimitrova a spolu s manželkou si založili stavebnú firmu. Snívali o tom, že vychovajú deti medzi stromami a zrenovujú staré domy, čím pomôžu znovu osídliť dedinu.
Petrov si však nikdy nepredstavoval, že jeho rodina bude na varenie, pranie či starostlivosť o zvieratá odkázaná na minerálku alebo že sa budú kúpať pomocou vedra a hrnčeka.
„Je to nechutné,“ hovorí. „Žijeme ako v 19. storočí, nie v 21. storočí.“
