Text pôvodne vyšiel v denníku The Washington Post.
Keď americký prezident Donald Trump minulý týždeň hostil ruského prezidenta Vladimira Putina na Aljaške, 35-ročný Oleksandr Bulka dúfal, že samit prinesie aspoň čiastočné prímerie a zastaví ruské nálety na ukrajinských civilistov ako on.
Nasledujúce ráno sa zobudil s rozdrvenými nohami pod troskami svojho bytu vo východnom meste Bilozerske. Ruská kĺzavá bomba zasiahla susednú budovu a tlaková vlna zase zasiahla jeho. Doplazil sa dolu po schodoch, kde ho záchranári odviezli do nemocnice v Kramatorsku – opevnenom ukrajinskom meste, ktoré sa Rusko stále snaží dobyť.
Moskva stupňuje letecké útoky na ukrajinských civilistov pozdĺž tejto východnej frontovej línie odhodlaná zmocniť sa územia – či už vojenskou silou, alebo prostredníctvom rokovaní –, hoci Ukrajina kladie tvrdý odpor.
Ukrajinskú morálku mierne pozdvihol pondelkový samit vo Washingtone, kde Trump srdečne privítal ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského a jeho európskych spojencov a prejavil otvorenosť bezpečnostným zárukám, ktoré Kyjev požaduje.
Ďalšie kroky by mohli zahŕňať priame stretnutie Zelenského s Putinom, hoci Moskva túto možnosť zatiaľ neprijala a medzi stranami naďalej pretrvávajú zásadné rozpory ohľadom ruských územných požiadaviek.
Kremeľ sa zároveň pravdepodobne cíti ohrozený návrhom bezpečnostných záruk pre Kyjev, ktoré síce nezahŕňajú vstup do NATO, ale predstavovali by obranné záväzky podobné tým, ktoré platia pre členské štáty.
V článku sa dočítate:
- čo ukazuje posledný prieskum,
- ako Ukrajinci každý deň utekajú pred útokmi Ruska,
- čo sa deje na fronte.
Nemožné riešenie
Ruský útok prichádza po tom, čo Putin počas rokovaní Trumpovi navrhol, že ukončí vojnu, ak mu Ukrajina odovzdá celý východný región Donbas – vrátane Kramatorska, Bilozerského a ďalších miest, ktoré tvoria približne tridsať percent Doneckej oblasti, ktorú sa Rusku roky nedarí dobyť. Luhanská oblasť, druhá časť Donbasu, je už takmer úplne pod ruskou kontrolou.
Rusko minulý týždeň prekvapivo zaznamenalo menší územný zisk, no Ukrajina neskôr tento postup zastavila a zmiernila obavy z úplného kolapsu východného frontu.
Kyjev považuje ruský návrh na ovládnutie Donbasu za kapituláciu, ktorá by odmenila Putinove násilné ambície a vytvorila precedens pre ďalšie útoky na zvyšok krajiny. Ukrajinské jednotky sú v regióne hlboko zakopané a pripravené pokračovať v boji.
Vznikajú nové zákopy, slnečnicové polia sú pokryté ostnatým drôtom a vojaci inštalujú obrovské siete nad hlavnými cestami, aby zachytili prichádzajúce ruské drony.
Putin chce Donbas výmenou za mier. Trump tvrdí, že mimoriadnym tempom buduje mier na celom svete Čítajte Aj keď väčšina Ukrajincov zúfalo túži po dohode, ktorá by ukončila ničivú vojnu, predstava, že by Kyjev dobrovoľne odovzdal územie Rusku, je pre väčšinu ľudí – najmä tých, ktorí tam žijú – absolútne nepredstaviteľná.
Práve tvrdý ukrajinský odpor v Doneckej oblasti je dôvod, prečo Rusko vôbec uvažuje o dohodnutom ukončení vojny, a rozhorčenie medzi obyčajnými Ukrajincami nad Putinovým návrhom len posilňuje Zelenského pozíciu, že takéto riešenie je politicky nemožné.
Prieskum Kyjevského medzinárodného inštitútu sociológie z tohto mesiaca požiadal Ukrajincov, aby ohodnotili možné scenáre mierových plánov. Viac ako tri štvrtiny označili za úplne neprijateľné také riešenie, ktoré by oficiálne uznalo všetky okupované územia ako súčasť Ruska.
Tento počet však klesol na približne polovicu, keď sa v scenári nehovorilo o oficiálnom uznaní a zahrnuté boli bezpečnostné záruky podporené USA a Európou. Prieskum sa však nepýtal na možnosť ďalšieho územného ústupku Rusku, ako Putin najnovšie požaduje.
Každý útek znamená riskovať život
Na nemocničnej posteli vedľa Bulku ležal Oleksandr Petrenko, civilista a majiteľ podniku v Bilozerskom. Rozprával, ako mu do auta toho rána narazil ruský dron, keď sa spolu s otcom pokúšali evakuovať veci z ich predajne elektroniky. Bola to už jeho druhá vojnová rana – ruskí vojaci ho podľa jeho slov v roku 2022 postrelili do nohy, pričom ukázal fialovú jazvu na stehne.
„Prečo by sme mali odtiaľto odísť?“ spýtal sa, zatiaľ čo mu cez obväzy na hlave presakovala krv. „Veľa mojich priateľov zabili.“
V tej istej miestnosti bol aj 44-ročný ukrajinský vojak Jura Zubkov z Kramatorska. Zubkov bol zranený počas bojov v neďalekom meste Časiv Jar, ktoré nedávno po vyše roku intenzívnych bojov padlo do rúk ruských síl. „Čo, čakáte, že svoj dom len tak odovzdám niekomu inému?“ pýtal sa. „Tu som sa narodil. Tu žijem. Budem za toto miesto bojovať.“
„Trump si musí uvedomiť, že to by bolo ako keby sa USA vzdali Kalifornie a všetky americké jednotky by sa museli stiahnuť,“ dodal.
Bezpečnostný analytik: Kremeľ naznačuje, že smerovanie rokovaní je pre Rusko neakceptovateľné Čítajte O pár dverí ďalej Ľuda Sanžarevská (61) plakala, keď opisovala, ako sa 11. augusta večer dostala do ruského útoku, keď sa pokúšala ujsť zo svojho domu. Bola ťažko zranená a jej nevesta, 34-ročná Nataša zahynula. Ľudin syn a jej osemročný vnuk zostávajú uväznení pod ruskou paľbou v dedine.
Stovky civilistov ako oni utekajú z oblasti každý deň – boja sa, že ich Rusko zabije v náletoch skôr, než sa vôbec začnú skutočné rokovania. Cesty však strážia ruské drony a každý útek znamená riskovať život.
Eduard Storyk (33), ktorý utiekol z obliehaného mesta Bachmut ešte v skorších fázach vojny, teraz evakuuje civilistov z iných frontových miest, ktoré majú rovnaký osud.
„Všetky tieto rozhovory nikam nevedú. Sú to len prázdne slová,“ povedal o Trumpových stretnutiach s Putinom a Zelenským. „Už som sa zmieril s tým, že som úplne stratil svoj domov. Som bezdomovec.“
Dôležitý akt odporu
Aj keď davy ľudí utekajú z frontových dedín a hľadajú útočisko na západe, obyvatelia veľkých miest ako Kramatorsk a Sloviansk odmietajú odísť. Už v roku 2022 sa objavili varovania, že tieto mestá čoskoro padnú do rúk Ruska, ale ukrajinské sily ich odvtedy držia. To všetkým dáva nádej, že Kyjev si udrží pevné postavenie v regióne.
Miestni obyvatelia vedia, že jednoduchý ruský postup je nepravdepodobný. Videli, ako sa mestské boje zvyčajne zmenia na vyčerpávajúcu drinu, ktorá pohlcuje ruské zdroje. Zotrvanie na mieste je dnes dôležitým aktom odporu proti ruskej okupácii ukrajinskej pôdy.
V Sloviansku, ktorý v roku 2014 nakrátko ovládli proruské sily, sa v nedeľu rodiny a vojaci zišli pri malom jazere, aby sa osviežili v augustovej horúčave.
Júlia (28) tam bola so svojou štvorročnou dcérou Milanou a svokrou Larisou. Ich rodina už raz Sloviansk počas vojny opustila, ale o rok neskôr sa vrátila, keď sa hrozba ruského obsadenia zdala menej bezprostredná.
Zelenskyj na druhý pokus v Bielom dome uspel, Trump pripravuje stretnutie v trojici s Putinom Čítajte Milana, ktorá si nepamätá mier, je zvyknutá žiť vo vojne. Ešte v ten deň navštívila pamätník partnera svojej babky Viktora Kurasova, ktorý padol minulý rok na fronte pri Záporoží.
Vzdať sa jeho rodného mesta, kde visí jeho fotografia na hlavnom námestí, by bolo znevážením jeho obete, povedala Larisa. „Donbas je Ukrajina,“ vyhlásila. „Nechcem vymieňať nič za nič.“
Neďaleko sedela na lavičke Iryna Novaková (60), ktorá sledovala svoje pasúce sa kozy. Vtom sa ponad hlavy prehnala stíhačka. Kozy sa v panike rozutekali, no Iryna pokojne zdvihla zrak. Lietadlo bolo ukrajinské.
„Kto mu ten Donbas dá?“ povedala na adresu Putina so smiechom. „Nikto mu ho nedá. My tu Rusko nepotrebujeme,“ dodala. „My potrebujeme, aby Sloviansk zostal Ukrajinou.“
Osud Donbasu
Aj keď sa miestni v mestách na východe snažia udržať pocit normálnosti, situácia na fronte sa každým dňom zhoršuje.
V pondelok sa severne od Dobropillje zhromaždili davy evakuovaných – mnohí z nich deti – pod stromami pri ceste, kde sa schovávali pred ruskými dronmi. Čakali na autobusy, ktoré ich mali odviezť z frontu.
Niektorí plakali. Iní boli v šoku, neschopní slova, stále otrasení po noci nepretržitého ruského bombardovania. Mali okolo seba narýchlo zbalené tašky – kúsky ich ťažko vybudovaného života.
„Oni prišli a zobrali nám životy, budovy, prácu,“ povedala o Rusoch Oľga Makejevová, utekajúca baníčka. Narodila sa v Bilozerskom, ale v pondelok odišla aj s manželom, 16-ročnou dcérou Anastasiou a sivobielou mačkou Kirou – netušiac, či sa ešte niekedy vrátia do svojho jednoduchého domu s červenou strechou a so záhradou.
Makejevová chápala, že Rusko chce túto zem nielen preto, aby zadusilo ukrajinské západné ambície, ale aj pre prírodné zdroje – vrátane baní, ako bola tá, v ktorej pracovala posledných trinásť rokov.
„Chcem, aby tu bol pokoj, ale nie za cenu toho, že by som odovzdala svoje rodné mesto Rusku,“ povedala Makejevová.
„Nechcem, aby Donbas patril im,“ dodala Anastasia.
V dedine Novodonecke nastúpili Serhij Nachalenko (37) a jeho manželka Natália do bielej evakuačnej dodávky spolu so svojimi tromi deťmi a psom. Takmer všetko nechali tak – vrátane kľúčov od bytu, o ktorom povedali, že ho pravdepodobne už nikdy neuvidia.
Nachalenko pracoval roky v uhoľnej bani, ale minulý týždeň dal výpoveď, keď sa rozhodli odísť, aby zachránili svoje deti.
„Chceme, aby sa to skončilo. Chceme náš domov. Chceme spať vo svojich posteliach,“ povedala Nachalenková. „Mám 41 rokov a nemám miesto, ktoré by som mohla nazvať domovom. Nemám už čo dať svojim deťom,“ dodala.
„Stratil som všetko, čo som mal,“ povedal Nachalenko. „Nemám už žiadne slová. Neviem, čo by som komu povedal o osude Donbasu.“
„Otec je tu pochovaný, mama je tu pochovaná,“ dodal. „Dúfali sme v to najlepšie, ale už si nemyslím, že bude šanca vrátiť sa. Teraz sa môžeme spoliehať len sami na seba.“
Objal svojho najmladšieho syna, odhrnul mu z čela blond vlasy a potichu sa rozplakal.
