Ivan Šimko v Tatrách, krátko pred prvým snehom v novembri 2001. „Tu tiež rád relaxujem,“ hovorí. FOTO – ARCHÍV
Kandidát na post lídra strany. „Verím, že s Mikim zostaneme priateľmi.“
FOTO SME – DAŠA MATEJČÍKOVÁ
Prerod politika Ivana Šimka spred ôsmich rokov je znateľný.
Vtedajší vicepremiér Moravčíkovej vlády mal už v roku 1994 nespornú charizmu, jeho vetám však porozumel málokto.
Boli dlhé, komplikované, prešpikované citáciami a odkazmi na významné udalosti svetových dejín.
Dnes hovorí minister vnútra krátko, vecne, hutne. A tak ako rýchlo hovorí, aj koná.
Keď krátko po sebe spôsobili policajti vážne i menej vážne dopravné nehody pod vplyvom alkoholu, okamžite avizoval, že pôjdu z policajného zboru a ich nadriadení prídu o stoličky.
Keď sa situácia o pár dní zopakovala, stretol sa s ministrom spravodlivosti, aby prerokoval otázku, o súdení policajtov vojenským súdom.
Keď sa zatvorili pobočky spoločnosti B.M.G. Invest, nasadil na vyšetrovanie prípadu čo najväčšie kapacity.
A keď Mikuláš Dzurinda oznámil, že sa chce o vedenie v strane uchádzať v primárkach, Šimko ohlásil svoju protikandidatúru.
„Vzhľadom na to, v akej situácii je strana dnes, úspech by bol, ak sa dostaneme do dvojciferných čísel,“ vidí reálne svoje možnosti.
Dohody
Mikuláš Dzurinda pred týždňom odmietol návrh Republikovej rady SDKÚ, aby sa stal volebným lídrom strany automaticky – ako jej predseda. Na tlačovej konferencii povedal, že preferuje primárky. Krátko na to začali vážne zvažovať svoje protikandidatúry Ivan Šimko a Eduard Kukan, šéf diplomacie si to nakoniec rozmyslel. Šimko na druhý deň oznámil prezídiu SDKÚ, že ide do súboja.
„Je to súťaž a je potrebná. Je to základná myšlienka, s ktorou sme stranu zakladali. S jedným kandidátom by nemala zmysel. To som pánovi predsedovi hovoril už vtedy, keď prišiel s myšlienkou primárok, v decembri.“
Šimko chce voličom ukázať, že SDKÚ je stranou hodnôt, nie stranou, čo iba reaguje na prieskumy verejnej mienky.
„Chcem zmobilizovať jej činnosť a ukázať jej tvár.“
Tá je už od volieb skôr tvárou jednotlivých členov vlády, o jej ďalšej činnosti sa príliš nehovorí.
„Preto potrebujeme takúto mobilizáciu, prebudenie. Dosť sme museli zaplatiť za úsilie predsedu strany zachovať a udržať stabilitu vlády, hoci to, čo sa podarilo jej, je obdivuhodné. Museli sme však robiť kompromisy s ľavicovou politikou.“
Napriek tomu si mnoho ľudí myslí, že ide o dohodu. Nemôže sa vzdať pred voľbou v prospech Dzurindu?
„To sa nedá. Nevzdám sa. Keď sa raz rozhodnem, neobzerám sa dozadu, nemám vo zvyku odstupovať od svojich rozhodnutí.“
Volebný líder strany bude vonkajšou politickou funkciou bez nejakých osobitných oprávnení o veľkých zmenách v strane. Zároveň však bude mať silný hlas pri navrhovaní kandidátov pre primárne voľby do ďalšej časti kandidátky. Volebný líder bude rozhodujúci aj pri zostavovaní predvolebnej a povolebnej koalície.
Neobáva sa Šimko, že stratí protikandidatúrou Dzurindovo priateľstvo?
„Dúfam, že nie. Mnohokrát sme hovorili o tom, že súťaž by nemala mať takéto následky a verím, že sme to mysleli obaja vážne.“
Ivan Šimko vstúpil do politiky v roku 1990, spoluzakladal KDH.
Ján Čarnogurský ho po revolúcii požiadal, aby prišiel pracovať do jeho tímu podpredsedu federálnej vlády, na tri roky sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Od roku 1994 bol poslancom slovenského parlamentu.
„S expredsedom KDH som sa zoznámil ešte počas komunizmu, na stretávkach kresťanských krúžkov.“
Istý čas sa zdalo, že bol aj jeho „obľúbencom“.
„Neviem. V mnohých veciach sme si rozumeli. V niektorých ideových otázkach sme sa časom rozišli.“
Šimkovi boli vyčítané liberálne myšlienky, bol zástancom väčšej otvorenosti a tolerantnosti voči názorovým vplyvom a s Čarnogurským narazili aj na ideový rozpor.
„Zápasili sme o orientáciu hnutia k NATO. Pozícia Čarnogurského bola prinajmenej nie celkom jasná, ja som bol za deklaráciu jasného proatlantického postoja.“
Prekážal mu aj sklon k izolacionistickej politike KDH. Možno aj preto v roku 1996 podporoval Dzurindovu kandidatúru na post predsedu.
Nebolo to z vypočítavosti? Nepredpokladal, že keby sa stal Dzurinda predsedom, ľahšie by ho „preskočil“ v ďalších voľbách o post on?
„Takto som vôbec nerozmýšľal. Skutočne.“
Vzťah s Jánom Čarnogurským považuje Šimko za korektný.
„Veľmi si ho vážim a považujem ho za priateľa.“
Nemyslí si, že avizovaný odchod Čarnogurského z politiky bude rýchly, aj keď dnes hovorí o advokátskej kariére.
„Politika nie je len volebný zápas, je to aj politické myslenie. Poznáme mnoho osobností, ktoré sa vracali do politiky po dlhom období. A spomeňme si na Churchilla – nevyhral ani jedny voľby, ale asi málokto vie, kto ho v nich porazil.“
Šimko by sa však na advokátsku prax nedal, ani keby nebol v politike.
„Ani na podnikanie. Nemám na to povahu a žalúdok. Učil by som.“
Rodina
Dnešný generálny sekretár SDKÚ vyštudoval okrem práva aj vysokú školu ekonomickú.
To, že vo svojej publicistike a kedysi aj v politickom živote často citoval veľké dejinné udalosti a osobnosti, vyplýva z jeho lásky k histórii.
„Chcel som to aj študovať, ale po prvé by ma tam nezobrali a po druhé mi otec povedal, že by to bolo horšie aj s uplatnením. Mal pravdu.“
V čase štúdia na prvej vysokej škole spieval v kostole svätého Cyrila a Metoda, hrali tam na gitarách, na bubny, s kapelou.
„Ešte počas strednej školy som sa so spolužiakom pokúšal napísať rockovú operu.“
Šimko písal aj pesničky.
„Napríklad na skladby Beatles – Let it Be. Môj text bol (a minister teraz skutočne spieva): Kto raz stál už tam, kde víťaz stáva, no svoj vavrín už stratil… Ja som spieval bas.“
V aute počúva rádio, doma klasiku alebo džez.
„A Ramstein. Ten si púšťa staršia dcéra.“
Tá má dnes devätnásť rokov, medzi ďalšími troma deťmi sú jedno– až dvojročné rozdiely.
S manželkou sa spoznal pred dvadsiatimi dvomi rokmi, keď bol na „opušťáku“ z vojny, v kostole. Chodiť spolu začali o rok neskôr.
„A hoci som v politike už dvanásť rokov, ešte si na publicitu nezvykla. Len deťom to neprekáža, vtedy boli malé, považujú to za prirodzené.“
Veľkú zmenu nezaznamenali ani vtedy, keď sa stal z poslanca ministrom. Vraj to nepocítila ani Šimkova peňaženka.
Majetok
„Zarábam približne rovnako ako poslanec, okolo päťdesiattisíc. Len mám teraz menej výdavkov.“
Na začiatku mesiaca má na účte tých päťdesiattisíc korún, na konci nulu.
„Šetríme skôr manželkin plat lekárničky, napríklad na dovolenky.“
Vlastní štyriapolizbový byt, byt pre dcéru a štvrtinu rodičovského domu. Nehrá ani šport biznismenov – golf a tenis.
Nie je to pri výkonnosti premiéra a vicepremiéra v tenise nevýhoda?
„Pripúšťam, že je to hendikep.“ (Smiech.)
Relax
Šimko teda relaxuje na bicykloch s deťmi a v poslaneckej posilňovni.
„Dvakrát týždenne.“
Rád strieľa, hoci ako minister už len z pištole.
„A vraj dobre.“
Na vojne bol veliteľom tankovej čaty, v bojovom útvare a nikdy, keď išli niekde strieľať na prehliadku, nechýbal.
Pamätá si na…?
„Rozborku a zborku svojej zbrane s cieľom stať sa jej majstrom?“ smeje sa Šimko citujúc názov vojenskej príručky na údržbu samopalu.
„Nie. Ten by som si už zložiť netrúfol. No na všetko ostatné, týkajúce sa politiky, si trúfam. To si buďte istí.“
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
ROMAN KRPELAN
