Text pôvodne vyšiel v denníku The Washington Post.
Chlapec z Mariupoľa ešte stále nie je pripravený ísť na autobusovú zastávku sám, takže tesne pred ôsmou ráno sa vydáva do školy spolu so starou mamou. Pevne ju chytí za ruku a odchlipne si z jej kávy.
Illja Matvijenko má takmer trinásť rokov, no stále sa ľahko stráca. Ubehli tri roky, odkedy mu mama vykrvácala v náručí po ruskom ostreľovaní, ako pre ňu ich sused vykopal hrob v zamrznutej zemi na dvore a odkedy Illju ruskí vojaci našli samého a odviedli ho hlbšie do okupovaného Donbasu, kde ho ponúkli na adopciu.
Tam sa z neho takmer stal iný chlapec – ruský.
Až kým ho jeho stará mama, Olena Matvijenko, nezbadala v 26-sekundovom ruskom propagandistickom videu. Illja sa stal výnimočným prípadom, ako a či vôbec dokáže Ukrajina získať späť svoje nezvestné deti – cesta, ktorá Olenu zaviedla cez štyri medzinárodné hranice hlboko do Ruska.
„Nenašla by som ho, keby som nevidela to video,“ povedala 66-ročná Olena počas trojdňového rozhovoru minulý mesiac v ich dome v Užhorode na západe Ukrajiny. „Bol by teraz s inou rodinou. Koľko by si ešte pamätal z toho, kým bol?“
Illjov návrat v roku 2022, po týždňoch strávených v nemocnici na okupovanom území, ukázal, aké náročné je dostať späť čo i len jedno dieťa – nieto ešte desaťtisíce ukrajinských detí, ktoré sú teraz v centre požiadaviek Kyjeva v mierových rokovaniach.
Osud deportovaných alebo zmiznutých detí v Rusku dokonca zjednotil amerických politikov, ktorí vyzvali prezidenta Donalda Trumpa, aby zabezpečil ich bezpečný návrat. Zároveň viedol k obvineniam ruského prezidenta Vladimira Putina a jeho zástupkyne, splnomocnenkyne pre práva detí Marie Ľvovovej-Belovej, z vojnových zločinov – konkrétne za nezákonné premiestňovanie detí. Hovorca Kremľa tieto obvinenia označil za „poburujúce a neprijateľné“.
Počas májového stretnutia vo Vatikáne sa ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj obrátil priamo na pápeža Leva XIV., aby cirkev pomohla s návratom detí domov. Ukrajina požaduje úplný zoznam všetkých detí odvlečených do Ruska a ich repatriáciu ako súčasť akéhokoľvek mierového dohovoru.
V článku sa dočítate:
- koľko ukrajinských detí je v Rusku,
- čo si Illja vytrpel,
- ako sa Olene podarilo priviesť dieťa na Ukrajinu.
Vymazané identity
Koľko detí z Ukrajiny zmizlo, nie je jasné.
Conflict Observatory – projekt Humanitárneho výskumného laboratória Yalovej univerzity - ktorý doteraz poskytoval najpresnejšie údaje, no pre škrty vo federálnom rozpočte Trumpovej administratívy 1. júla svoju činnosť ukončil - overil, že najmenej 19 500 detí bolo násilne deportovaných z okupovaných oblastí Ukrajiny. Umiestnili ich do prevýchovných táborov alebo si ich adoptovali ruské rodiny, pričom ich identity boli úplne vymazané.
Skutočný počet je pravdepodobne oveľa vyšší, tvrdia ukrajinskí predstavitelia, no nedá sa potvrdiť pre nedostatočné záznamy.
„Možno 50-tisíc. Možno 100-tisíc. Možno ešte viac. Iba Rusko nám môže dať tieto informácie,“ povedal Mykola Kuleba, bývalý detský ombudsman Ukrajiny a riaditeľ mimovládnej organizácie Save Ukraine.
Za tri roky plnohodnotnej vojny sa podarilo vrátiť iba zlomok z týchto detí – asi 1300 – prostredníctvom dohôd sprostredkovaných Katarom, Spojenými arabskými emirátmi a Svätou stolicou, ako aj v rámci tajných záchranných misií vedených dobrovoľníkmi.
Postup je pomalý a vyčerpávajúci, pretože Rusko „mení ich mená, miesto narodenia aj dátum narodenia,“ uviedla Darija Zarivna, poradkyňa šéfa kancelárie prezidenta Zelenského, ktorá pracuje na iniciatíve Bring Kids Back UA.
„Všetky väzby sú prerušené.“
Bol som Ukrajinec
Keď Olena prvýkrát priviedla Illju domov do Užhorodu na jar 2022, spal so zapnutým svetlom a otvorenými dverami. Sirény a hlasné zvuky ho desili. Mal štyroch kamarátov v škole, no bál sa, že nikto neporozumie tomu, čím si prešiel.
Ako jedno z prvých detí, ktoré sa vrátili z Ruska od začiatku plnohodnotnej invázie, sa Illjov prípad čoskoro dostal na verejnosť. Olenu začali kontaktovať s prosbami, aby Illja vypovedal pred politikmi. Súhlasil, že prehovorí pred každým, kto bude počúvať.
Ako prvý nasledoval nemecký parlament. Illjovi povedali, aby si nevšímal publikum a pozeral iba na osobu, ktorá s ním hovorí.
Keď minulý rok vystúpil v OSN, už nebol nervózny. Čakal, kým príde na rad, a potom trpezlivo odpovedal na otázky. Za mikrofónom ho takmer nebolo vidieť. Následne rozpovedal svoj príbeh.
Ruskí vojaci ho našli deň po tom, ako zomrela jeho mama, začal – od úplného začiatku.
Bol marec 2022 a niekoľko týždňov sa on a jeho mama Natália skrývali v pivnici v Mariupoli. Topili sneh, aby mali čo piť, a varili na otvorenom ohni, keď im došiel plyn. Vyšli von hľadať jedlo, ale ťažko ich zranil ruský delostrelecký útok na neďalekú budovu.
Illjove nohy boli zakrvavené a rozdrvené, na zadnej časti ľavého stehna mal otvorenú ranu. Natália utrpela vážne poranenie hlavy. Dovliekla svojho syna do blízkeho bytového domu. Zaspali tam, zovretí v objatí.
Jazvy po zraneniach na nohách, ktoré Illja utrpel pri ruskom ostreľovaní Mariupoľa v marci 2022. (zdroj: Oksana Parafeniuk — The Washington Post)Na druhý deň ráno sa Illja prebudil do ticha. Sused odniesol Natáliino telo preč. Potom prišli muži v ruských uniformách a odviezli Illju do nemocnice v meste Doneck, vzdialenom 120 kilometrov od obliehaného Mariupoľa. Tretie poschodie bolo plné sirôt z Mariupoľa.
Illja počúval, ako sa lekári dohadujú, či mu amputujú ľavú nohu, no napokon sa rozhodli, že nie. Podľa jeho slov ho operovali bez anestézie. Neskôr ho neznámy človek natáčal na kameru, ako rozpráva o smrti svojej mamy.
Namiesto toho, aby úrady hľadali jeho príbuzných alebo kontaktovali jeho rodnú krajinu – ako to vyžadujú medzinárodné dohovory –, vystavili mu ruský rodný list a ponúkli ho na adopciu. Do nemocničnej izby prišla sociálna pracovníčka, darovala mu oranžového plyšového kocúra Garfielda a učila ho ruskú básničku o medveďovi. Povedala, že si ho plánuje adoptovať.
„Nechcel som ísť,“ povedal Illja neskôr. „Bolo to Rusko, a ja som bol Ukrajinec.“
Spriatelil sa so susedným chlapcom Vitalijom, ktorého rodičia boli tiež nezvestní. Sestry im povedali, že ich – spolu s ďalšími 30 deťmi – čoskoro pošlú do Moskvy.
Illja sa pýtal, kde je jeho stará mama.
Sľub neporušila
Vo vyše 1300 kilometrov vzdialenom Užhorode sa Olena snažila spamätať z toho, čo sa udialo. Rodinný známy jej poslal ruské propagačné video zverejnené na internete – na ňom bol Illja na nemocničnej posteli, ako hovorí do mikrofónu v modro-červených farbách.
Olena vyrástla vo východnom priemyselnom regióne, ktorý teraz ovláda Rusko. Najprv obsluhovala stroje vo fabrike, neskôr predávala chlieb a sušienky pre miestnu pekáreň.
Keď Illjov otec opustil Natáliu ešte počas šiesteho mesiaca tehotenstva, Olena prisahala, že dcére pomôže dieťa vychovať. Tento sľub nemienila porušiť.
Jediný doklad, ktorý mala na preukázanie, že Illja je jej vnuk, bola kópia Natáliinho pasu. Dobrovoľníci v miestnom centre jej pomohli získať ostatné dokumenty – znovuvydaný ukrajinský rodný list Illju, potvrdenie o trvalom pobyte, rozhodnutie o zverení do starostlivosti, policajnú správu o Natáliinej smrti.
Illja a Olena. (zdroj: Oksana Parafeniuk — The Washington Post)Všetky dokumenty vložila do priehľadného plastového obalu a kontaktovala prezidentskú kanceláriu, ktorá spustila prvú špeciálnu operáciu svojho druhu na návrat dieťaťa. Dobrovoľníci v Rusku jej pomohli spojiť sa s nemocnicou v Donecku.
Primár jej telefonicky oznámil, že Illjova adopcia je v procese.
„Ani to neskúšajte,“ povedala mu.
O niekoľko týždňov sa Olena a ďalší muž, ktorého malá vnučka Kira bola takisto zadržiavaná v Rusku, vydali na cestu. Nastúpili na osobitný diplomatický vlak do Poľska. Odtiaľ leteli do Moskvy súkromným lietadlom, ktoré zabezpečil ruský oligarcha, a následne absolvovali 20-hodinovú cestu vlakom do Donecka.
V skorších rokoch vojny bola takáto odvážna cesta ešte možná – dnes to už podľa úradníkov často nie je.
Keď napokon došla do nemocnice, Olena objala zroneného Illju.
„Neveril, že som to ja,“ povedala Olena. „Stratil nádej. Naozaj neveril, že prídem a vezmem ho späť na Ukrajinu. Uveril tomu až v poslednej chvíli.“
Dvoje narodeniny
V parku pred školou Illja pobozká Olenu na rozlúčku.
Prechádza cez mokrú trávu a zamieri dnu, popri mape Ukrajiny, na ktorej je Krym stále spojený so zvyškom krajiny, Mariupoľ bezpečne zakreslený v jej hraniciach a Rusko oddelené hrubou čiernou čiarou.
V triede číslo 40 si sadá k oknu vedľa kamaráta, kým sa nezačne hodina. Po krátkom teste učiteľka Tetiana Dolgova vyhlasuje celonárodnú minútu ticha za všetkých, ktorých vojna pripravila o život.
„Vďaka Bohu, že toto mesto je ďaleko od frontovej línie,“ vraví študentom.
„Musíme si každý deň pripomínať, kto obetoval životy za naše šťastie a slobodu. Nie sú to len naši vojaci na fronte. Váš spolužiak Illja zažil hrôzy tejto vojny na vlastnej koži.“
Keď sa na neho ostatní žiaci otočili, nesklonil hlavu. Bol teraz istejší. Roky niektoré spomienky otupili.
Stále si vedel vybaviť Mariupoľ – ako s mamou chodievali autobusom k moru a brodili sa v chladných vlnách Azovského mora, alebo ako sa v zime guľovali. Avšak myslel na to čoraz menej.
Fotky od rodinného známeho ukazovali ich bývalý dom v ruinách. Jeho dve škatule lega zmizli. Päť mačiek a dva psy boli preč.
Na ďalšej fotografii bol mamin hrob – drevený kríž pri plote na dvore, zarastený vyschnutou žltou trávou. Miesto, ktoré nikdy nebude môcť navštíviť.
Olena ukazuje fotografiu svojej dcéry Natálie a fotografiu Natáliinho provizórneho hrobu v Užhorode. (zdroj: Oksana Parafeniuk — The Washington Post)V Užhorode si Illja odkladá svoje veci na žehliacu dosku starej mamy - oranžového kocúra Garfielda od ruskej sociálnej pracovníčky; modrého hada, ktorého mu darovala Olena po jeho výpovedi v Haagu; veľrybu z Portugalska, kde absolvoval 17-dňový rehabilitačný pobyt; a zajaca z detskej nemocnice Ohmatdyt v Kyjeve, kde ho navštívil aj prezident Zelenskyj a kde sa stále lieči – šrapnely v nohách sa mu totiž pri telesnej výchove bolestivo posúvajú.
„Tieto plyšáky si nechám navždy,“ povedal. „Predstavujú etapy môjho života a spomienky – od Donecka až sem.“
Dnes oslavuje dvoje narodeniny: deň, keď sa narodil, a deň, keď si Olena uvedomila, že je nažive.
Illja vie, že mal šťastie. Rusko mu obrátilo život naruby – no zostal mu pocit identity. Bol dosť starý na to, aby si pamätal, kým bol. Na rozdiel od toľkých iných ukrajinských detí, ho našli.
Niekedy premýšľa, či Vitalij, jeho kamarát z nemocnice v Donecku, mal rovnaké šťastie. Alebo možno dnes žije v Moskve...
Na reportáži sa podieľali aj Serhiy Morgunov a Serhii Korolchuk.
