Text pôvodne vyšiel v denníku The Washington Post.
Sú to zdravotné sestry, mechanici, pracovníci sanitárnych služieb aj manažéri. Zamilovali sa, kúpili si domy a vychovali deti. Založili reštaurácie a stavebné firmy, platili dane a prispievali do systému sociálneho zabezpečenia – žijúc a pracujúc legálne v Spojených štátoch amerických od roku 1999.
Teraz však najmenej 50-tisíc Hondurasanov a Nikaragujčanov čelí hrozbe náhlej straty legálneho statusu.
Administratíva amerického prezidenta Donalda Trumpa totiž plánuje ukončiť ich postavenie v rámci štatútu dočasnej ochrany (TPS), ktorý bol zavedený ešte počas éry bývalého amerického prezidenta Billa Clintona.
V rámci širšej snahy o sprísnenie imigračnej politiky americké ministerstvo pre vnútornú bezpečnosť (DHS) oznámilo, že keďže sa „situácia v Hondurase a Nikaragui zlepšila“, tak sa TPS pre obyvateľov týchto krajín skončí začiatkom septembra.
Rozhodnutie, oznámené začiatkom júla, vyvolalo pobúrenie medzi imigrantskými komunitami naprieč USA a podnietilo žalobu, ktorú podala organizácia National TPS Alliance a siedmich dotknutých jednotlivcov. Tí tvrdia, že rozhodnutie porušuje federálny zákon, pretože „vyplýva z vopred stanoveného politického rozhodnutia“ a „rasovej nevraživosti“, pričom ignoruje „kritickú“ situáciu v týchto krajinách.
Imigrační aktivisti dúfajú, že federálne súdy zasiahnu. Medzitým však desiatky tisíc ľudí čelia realite, že budú možno nútení opustiť svoje rodiny a deti, ktoré sú občanmi USA, aby sa vrátili do krajín, kde často nemajú blízku rodinu, komunitu ani prácu – do miest, ktoré neraz nevideli už takmer tri desaťročia.
„Môj život je tu, v oblasti Bay Area,“ vraví 29-ročný Jhony Silva, certifikovaný ošetrovateľ z Hondurasu, ktorý žaluje Trumpovu administratívu za ukončenie programu. Jeho rodičia ho do USA priviedli ešte ako batoľa v roku 1998.
„Celý čas som robil všetko tak, ako sa má,“ hovorí Silva, ktorý sa obáva odlúčenia od svojho deväťročného dieťaťa, občana USA. „Som veľmi, veľmi znepokojený.“
V článku sa dočítate:
- ako získali Hondurasania a Nikaragujčania TPS,
- prečo je program TPS problematický,
- ako situáciu vnímajú Nikaragujčania a Hondurasania.
Štvrťstoročie trvajúci program
Clinton zaviedol dočasnú ochranu pre Hondurasanov a Nikaragujčanov po tom, čo hurikán Mitch v roku 1998 spustošil tieto stredoamerické krajiny. Odvtedy americká vláda program obnovovala každých šesť až osemnásť mesiacov, no Trumpova administratíva ho ukončila 5. júla.
Okrem toho sa snaží zrušiť štatút dočasnej ochrany pre až 900-tisíc ľudí z Haiti, Venezuely, Afganistanu, Kamerunu a Nepálu, pričom tvrdí, že programy pre štátnych príslušníkov krajín postihnutých konfliktmi a prírodnými katastrofami boli vždy myslené ako dočasné.
Hondurasania a Nikaragujčania mali dočasnú ochranu omnoho dlhšie – v niektorých prípadoch o celé desaťročia – než imigranti z iných krajín.
Takmer 27 rokov po hurikáne Mitch však americká ministerka vnútornej bezpečnosti Kristi L. Noemová vyhlásila: „Občania Hondurasu sa môžu bezpečne vrátiť domov.“ V súvislosti s ukončením programu pre Nikaraguu hovorca ministerstva povedal, že „program nikdy nemal trvať štvrťstoročie“.
Nie je jasné, či ľudia postihnutí týmto rozhodnutím opustia USA dobrovoľne, alebo sa pokúsia skrývať a vyhnúť sa deportácii. Priemerný držiteľ TPS z Hondurasu a Nikaraguy má 48 rokov a žije v USA už viac než tridsať rokov, uvádza právnická organizácia FWD.
Chceli, aby presadzoval imigračné zákony. Zachádza však priďaleko, tvrdia Trumpovi voliči Čítajte Mnohí držitelia dočasnej ochrany z týchto krajín pre denník The Washington Post povedali, že sa už cítia ako Američania.
Šesťdesiatsedemročná Maria Elena Hernandezová prišla do USA z Nikaraguy v roku 1996 a už vyše sedemnásť rokov pracuje ako upratovačka na univerzite v Broward County na Floride. Hrozí, že stratí prácu aj zamestnanecké zdravotné poistenie, ktoré pokrýva jej liečbu astmy a srdcovej choroby.
„Táto správa ma zlomila,“ povedala Hernandezová, ktorá taktiež žalovala federálnu vládu. „Oddelia ma od mojej rodiny. Prídem o zdravotné poistenie. Mám lieky, ktoré musím brať doživotne.“
Trumpova administratíva zrušením viacerých humanitárnych programov môže pripraviť až tri milióny imigrantov o ich legálny status a pracovné povolenie, varujú niektorí experti.
Približne 72-tisíc Hondurasanov a štyritisíc Nikaragujčanov má dočasný chránený status, pričom približne 22 100 z nich už získalo zelenú kartu, a teda budú môcť zostať.
Dvadsaťdeväťročný Jhony Silva, ktorý prišiel do USA ako batoľa v roku 1998, teraz žaluje Trumpovu administratívu. (zdroj: Carolyn Fong — The Washington Post)Výnimočná krutosť
Zvyčajne administratívy informujú držiteľov TPS minimálne šesť mesiacov pred zrušením programov pre krajiny, ktoré mali tento status viac ako tri roky. Keď vláda oznámila 7. júla ukončenie programov pre Honduras a Nikaraguu, program bol už dva dni po oficiálnom skončení.
„Tá krutosť je naozaj výnimočná,“ povedala Emi MacLean, vedúca právnička Nadácie ACLU pre severnú Kaliforniu, ktorá pracuje na žalobe. „Títo ľudia nemajú žiadnu kriminálnu minulosť – tú mať nemôžu, pretože s kriminálnou minulosťou by nemohli mať TPS. Už celé desaťročia platia dane. Platili si aj za každé obnovenie registrácie. A fakt, že administratíva oznámila ukončenie programu až po jeho skončení, je niečo, čo sa predtým nikdy nestalo.“
Jackey Baizová, ktorá má dnes tridsať rokov, prišla do Bostonu z Hondurasu, keď mala dva roky, so svojou matkou. Jej zamestnávateľ jej deň pred víkendom sviatku 4. júla oznámil, že ju dočasne uvoľní z práce, kým sa nerozhodne, či Trumpova administratíva predĺži TPS pre Honduras po dátume vypršania, teda po 5. júli. Baizová sa odvtedy mohla vrátiť späť do svojej práce v oddelení ľudských zdrojov – aspoň kým sa program neskončí začiatkom septembra.
Za tetovanie cela s masovými vrahmi. USA deportovali do Salvádoru aj nevinných Čítajte „S nikým v Hondurase nemám žiadny priamy kontakt,“ povedala. „Keby ma poslali naspäť, znamenalo by to vrátiť sa na miesto, kde nemám absolútne žiadne korene. Neviem, kam by som šla. Nemám ani poňatia, ako sa tam orientovať.“
Obáva sa, že bude odlúčená od svojej matky, sestry a ďalších členov blízkej rodiny, ktorí sú všetci buď občanmi USA alebo majú trvalý pobyt. Baizovej matka získala trvalý pobyt vďaka mladšej dcére, ktorá sa narodila v USA.
Počas posledných troch desaťročí tisíce Hondurasanov a Nikaragujčanov využili legálne cesty na získanie zelených kariet alebo občianstva – napríklad prostredníctvom žiadosti o azyl, manželstva s občanom USA alebo vďaka deťom narodeným v Spojených štátoch amerických.
Väčšina imigrantov s dočasným chráneným statusom však, rovnako ako Baizová, nemá po 1. septembri žiadnu jasnú právnu možnosť, ako v krajine legálne zostať.
Silva sa obáva odlúčenia od svojho deväťročného dieťaťa, ktoré je občanom USA. (zdroj: Carolyn Fong — The Washington Post)Lož o dočasnosti
Mark Krikorian, výkonný riaditeľ Centra pre štúdium imigrácie, think-tanku z Washingtonu, ktorý presadzuje prísnejšie imigračné politiky, nazval toto rozhodnutie „dôležitým krokom správnym smerom“.
„Lož o dočasnosti sa musí skončiť,“ povedal Krikorian. „Nie je to nič príjemné, vytrhnúť zo života ľudí, ktorí tu žili dlhé roky, ale vinu za to nesú aktivisti a politici, ktorí zabezpečili, že TPS sa takto zdeformovalo. Keby program trval len dvanásť až osemnásť mesiacov, pre ľudí by to bolo omnoho menej bolestivé.“
Mnohí z postihnutých Hondurasanov a Nikaragujčanov pracujú v stavebníctve, údržbe budov a pozemkov či doprave – teda v odvetviach, ktoré už od pandémie koronavírusu čelia nedostatku pracovnej sily.
„Niektoré regióny to zasiahne naozaj tvrdo a ešte ťažšie bude zabezpečiť výstavbu alebo zdravotnú starostlivosť,“ povedal Brian Turmail, viceprezident Associated General Contractors of America, asociácie, ktorá zastupuje stavebný priemysel.
Silva, ktorý žije v oblasti San Francisco Bay, počas pandémie pracoval v lakovni fabriky Tesla a bol považovaný za „kľúčového pracovníka“. Teraz pracuje ako certifikovaný ošetrovateľ na kardiologickom oddelení nemocnice Stanford, kde kúpe, oblieka a kŕmi vážne chorých pacientov.
Desí ma, že neochránim svojich študentov. Z amerických univerzít utekajú aj akademici Čítajte Vyrastal v oblasti Bay Area – chodil do mládežníckeho spolku v kostole, pozeral filmy, hrával golf, pričom o svojom imigračnom statuse príliš nerozmýšľal. No keď v roku 2013 dokončil strednú školu a chcel sa prihlásiť do americkej armády, americký úradník mu oznámil, že nie je oprávnený.
„Snažil som sa byť čo najviac Američanom, ale som v tejto krajine už takmer tridsať rokov a stále je pre mňa neuveriteľne ťažké získať akýkoľvek trvalý status,“ povedal Silva.
Mardoel Hernandez, 57-ročný muž, prišiel z Hondurasu do oblasti Washingtonu v rámci programu TPS sám, keď mal dvadsaťjeden rokov.
Dnes pracuje v oblasti developerských projektov a aktívne bojuje za trvalý pobyt pre veľkú stredoamerickú komunitu v okolí hlavného mesta.
Koniec programu podľa neho znamená „koniec všetkého“. „Je to koniec celého môjho životného úsilia,“ povedal Hernandez.
