Text pôvodne vyšiel v denníku The Washington Post.
Smiech trojročného chlapca, ktorý pobehoval medzi smútiacimi, prehlušoval tlmené kondolencie. Ženy s vážnymi tvárami a pestrými šatkami objímali jeho plačúcu matku a potľapkávali ju po pleciach, keď sa zohýbala, aby ho zodvihla. Marwan ešte nevedel, že jeho dvojča zomrelo.
Omran nemal zomrieť, tvrdia lekári. Podľa doktora z kliniky neďaleko sudánskeho hlavného mesta by jeho infekciu hrudníka pravdepodobne vyliečili základné antibiotiká. Medzinárodná záchranná komisia (IRC), ktorá z veľkej časti čerpala financovanie z USA, mala dodať lieky vo februári. Následne však nová administratíva USA zmrazila zahraničnú pomoc a z Washingtonu prišiel príkaz na zastavenie činnosti.
Omran zomrel koncom mája. Keď sa jeho stav zhoršoval, zúfalá matka ho nosila od jedného zdravotníckeho zariadenia k druhému – navštívila ich až jedenásť. Ani jedno nemalo potrebné lieky.
„Bol v mojom náručí a šepkal: ‚Je mi hrozne zle, mami,‘“ vraví 24-ročná Islam al Mubarak Ibrahimová. „Držala som ho, snažila sa ho utešiť a modlila som sa k Bohu, aby ho zachránil.“
Jej chlapci boli neoddeliteľní. Marwan si myslí, že Omran je stále v nemocnici. „Jedného dňa mu jednoducho poviem: ‚Tvoj brat odišiel do raja,‘“ dodáva.
V článku sa dočítate:
- kto v Sudáne bojuje,
- ako reagovalo americké ministerstvo zahraničných vecí,
- prečo sa humanitárni pracovníci musia rozhodovať.
Prevzatie zodpovednosti
Po viac než dvoch rokoch brutálnej občianskej vojny je Sudán podľa OSN miestom najväčšej humanitárnej krízy na svete. Obe strany konfliktu útočia na nemocnice. Armáda často zdržiava humanitárnu pomoc alebo k nej ľuďom úplne zamieta prístup; zatiaľ čo polovojenské jednotky, s ktorými bojuje, unášajú pracovníkov humanitárnych organizácií a plienia ich zariadenia.
Choroby a hladomor sa šíria bez kontroly. Viac ako polovica populácie – približne 30 miliónov ľudí – potrebuje pomoc. Viac ako 12 miliónov opustilo svoje domovy. Pre mnohé rodiny, ktoré sa už len tak-tak držia pri živote, boli programy financované Agentúrou Spojených štátov amerických pre medzinárodný rozvoj (USAID) záchranným lanom – poskytovali jedlo hladujúcim a lekársku starostlivosť chorým.
Zatiaľ čo škrty administratívy amerického prezidenta Donalda Trumpa v rámci USAID sa tento rok prejavili po celom svete, ich dosah v Sudáne bol podľa viac než dvoch desiatok rozhovorov, ktoré The Washington Post viedol s civilistami, lekármi a humanitárnymi pracovníkmi v Chartúme a okolitých dedinách, obzvlášť smrteľný.
Keď museli jedálne podporované USA uzavrieť svoje brány, bábätká potichu pomreli od hladu, zatiaľ čo ich súrodenci zomreli, keď prosili o jedlo, povedali matky. Zastavenie financovania znamenalo, že kľúčové zdravotnícke zásoby nikdy neboli doručené, uviedli lekári. Nedostatok tímov reagujúcich na choroby financovaných USA sťažil zastavenie epidémií cholery, ktoré zabíjajú ľudí už oslabených hladom.
Dochádza k triedeniu prežitia, upozornila OSN na škrty v globálnom pláne pomoci Čítajte Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uvádza, že v dôsledku škrtnutí americkej pomoci môže až päť miliónov Sudáncov prísť o prístup k život zachraňujúcim zdravotníckym službám.
Na otázky The Post odpovedalo tlačové oddelenie amerického ministerstva zahraničných vecí nasledovne: „Reorientujeme naše programy zahraničnej pomoci tak, aby priamo zodpovedali tomu, čo je najlepšie pre USA... Pokračujeme v poskytovaní programov zachraňujúcich životy a uskutočňujeme strategické investície, ktoré posilňujú iné národy aj našu vlastnú krajinu.“
„Američania sú najštedrejší a najhumanitárnejší ľudia na svete,“ pokračovalo vyhlásenie. „Je načase, aby aj ostatné krajiny prevzali zodpovednosť za poskytovanie pomoci, ktorá zachraňuje životy.“
Zatiaľ však nikto nezaplnil medzeru, ktorú po sebe Washington zanechal. Európske krajiny vrátane Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie tiež znížili financovanie medzinárodnej pomoci alebo oznámili úmysel to urobiť. Rusko a Čína len zriedkavo prispievajú na humanitárnu pomoc; a bohaté krajiny Perzského zálivu zvyčajne pôsobia mimo zaužívaných systémov zahraničnej pomoci. Momentálne sa v Sudáne dobrovoľníci obracajú na členov diaspóry - mnohí z nich prišli o domovy a úspory, keď utekali pred vojnou.
Tom Fletcher, vysoký koordinátor OSN pre pomoc, tento mesiac priznal, že boli donútení triediť ľudské prežitie.
Smrteľné dôsledky
Zdravotné stredisko v Omranovej dedine Quaz Nafisa, približne 55 kilometrov severne od Chartúmu, má podľa lekárky Amiry El Sadigovej slúžiť 60-tisíc ľuďom. Celá jeho zásoba liekov sa však teraz zmestí na jednu poličku registračnej skrinky, pričom na nej stále zostane nejaké voľné miesto.
Štyridsaťjedenročná Sadigová bola minulý rok nadšená, keď IRC oznámila, že klinike poskytne lieky, solárne panely na chladenie vakcín, kyslíkové fľaše, jednoduché zdravotnícke pomôcky a laboratórne testy na maláriu a iné choroby. Systém odporúčaní, ktorý mala IRC zaviesť, by pomohol pacientom, ktorí potrebujú špecializovanejšiu starostlivosť.
Keď sa však v polovici januára ujal úradu Trump, podpísal výkonné nariadenie o okamžitom pozastavení zahraničnej pomoci a oznámil, že neposkytne žiadnu ďalšiu pomoc, „ktorá nie je plne v súlade so zahraničnou politikou prezidenta Spojených štátov amerických“. Vo februári miliardár Elon Musk vyhlásil, že jeho novovytvorený americký Úrad pre efektivitu vlády (DOGE) „hádže USAID do skartovačky“. Následne prišli rozsiahle globálne škrty.
Keď sa smrteľné dôsledky začali prejavovať a politický odpor narastal, Trumpova administratíva oznámila, že obnoví financovanie základných, život zachraňujúcich programov. No podľa humanitárnych pracovníkov boli na mnohých miestach vrátane Sudánu už prepustení kľúčoví zamestnanci a znefunkčnené platobné systémy.
Projekt IRC v Quaz Nafisa bol najprv zmrazený na základe príkazu na zastavenie prác. Potom bol 27. februára úplne zrušený, uviedla organizácia. Čiastočne sa opäť spustil 3. marca, no vyplácanie finančných prostriedkov sa oneskorilo. O päť mesiacov neskôr má klinika konečne začať dostávať pomoc, ktorá jej bola sľúbená na začiatku roka.
Sadigová vymenovala niekoľko prípadov úmrtí, ktoré podľa nej boli medzi februárom, keď mali lieky dostať, a koncom mája zbytočné a mohlo sa im predísť. Patril k nim muž so štípancom škorpióna. Žena s cholerou. Diabetik, ktorý potreboval inzulín. A tiež Omran, trojročný chlapček s jamkami v lícach.
„V dedinách okolo nás zomreli aj ďalší, o ktorých sa ani nedozvieme,“ povedala. „Väčšina ľudí sem ani nepríde, pretože vedia, že tu nič nie je.“
Sadigová si praje, aby mohla problém vyriešiť vlastnými rukami – aby jej krajina dokázala stáť na vlastných nohách.
„Ďakujeme americkému ľudu, že nám pomáha v našom utrpení,“ povedala.
Prosba o kašu
V púšti za mestom Omdurman, severozápadne od hlavného mesta, žije Fatma Swak Fadulová v dusivom slume postavenom z hliny. Kedysi mala sedem detí; teraz ich má päť.
Viac než rok prežívali vďaka jedinému jedlu denne z miestnych vývarovní. Tie viedli dobrovoľníci z Miestností pre krízovú reakciu (ERR), ktoré vznikli v roku 2019 počas prodemokratických protestov, ktoré prispeli k pádu vojenského diktátora Omara Hasana al-Bašíra. Dva roky po jeho zvrhnutí boli dobrovoľníci plní nádeje, kým sa dvaja generáli – veliteľ armády a vodca polovojenských Jednotiek rýchlej podpory (RSF) – nespojili, aby zvrhli vznikajúcu civilnú vládu.
O ďalšie dva roky sa ich rivalita zmenila na otvorenú vojnu a mladí demonštranti sa opäť zmobilizovali. Pašovali jedlo a lieky cez frontové línie a varili darované zásoby vo veľkých kotloch, aby udržali pri živote aspoň tých najhladnejších.
Minulý rok USAID poskytla ERR 12 miliónov dolárov, čo predstavovalo 77 percent financovania vývarovní, uviedol Mohamed Elobaid, ktorý spravuje ich financie.
Keď však v januári prišiel príkaz na zastavenie prác, takmer všetky vývarovne v jej okolí sa zo dňa na deň zavreli, povedala Fadulová s tým, že jej deti začali hladovať.
Fadulovej dcéra Nada, ktorá mala len 18 mesiacov, zomrela od hladu vo februári. Často bola taká slabá, že ani neplakala. Trojročný Omer, ktorý rád zápasil so súrodencami a sníval o bicykli, vydržal dlhšie.
Najprv podľa matkiných slov začal strácať zrak, čo môže byť dôsledok podvýživy. A potom začal nepokojne hľadať neprítomného brata. V posledných dňoch v marci sa zvíjal na rohoži a prosil ju o kašu.
„Povedala som mu, že nemáme žiadnu pšenicu, aby som mu ju mohla uvariť,“ spomína. „Veľmi trpel a zomrel okolo polnoci.“ Fadulová plakala, ale poprosila susedov, aby jej pomohli s pohrebom.
Urobila všetko, čo mohla, aby ich udržala pri živote – denne chodila desať hodín peši zbierať balíčky palivového dreva, ktoré predávala za dolár. Niekedy to stačilo na trochu pšenice, ktorú varila vo vode – nikdy však dosť pre všetky deti. Staršie deti sa museli uskromniť.
Denné jedlo z vývarovne bolo pre ňu záchranou. Často sa celá rodina delila o jednu misku.
„Nemôžete o niečo žiadať susedov, pretože všetci sme na tom rovnako,“ povedala. „Nemáme nič.“
V polovici mája sa vývarovňa znovu otvorila – vďaka financiám od sudánskej diaspóry a Svetového potravinového programu OSN. No mnohé deti sú teraz také podvyživené, že ich žalúdky nezvládnu bežné jedlo, hovoria lekári. Na prežitie potrebujú špeciálne vysokokalorické doplnky výživy – aj tie sú však ťažko dostupné.
V červenej zóne
Stovky tisíc dávok život zachraňujúceho výživového doplnku – arašidovej pasty nazývanej Plumpy'Nut – sú podľa slov Navyn Salemovej, zakladateľky a riaditeľky spoločnosti Edesia Nutrition, stále uskladnené v sklade v štáte Rhode Island, hoci ich už americká vláda zaplatila.
Približne 122-tisíc dávok malo byť vo februári doručených Detskému fondu OSN (UNICEF) v Sudáne, no zmluva o doprave bola zrušená uprostred vlny škrtov USAID, uviedla Salemová s tým, že zásielky sa opäť pohli začiatkom júna, ale bude trvať viac ako mesiac, kým budú všetky odoslané.
Medzitým sa v sklade hromadia ďalšie zásoby – 185-tisíc dávok z predchádzajúceho fiškálneho roka –, no podľa Salemovej jej továreň nedostala žiadne nové objednávky.
„Žiadny podnik nemôže prežiť takúto mieru neistoty – a mnohé deti tiež neprežijú,“ povedala. „Finančné straty aj straty na ľudských životoch sú nepredstaviteľné a neospravedlniteľné.“
Malé výživové balíčky sú zúfalo potrebné v centre výživy Almanar v štvrti Mayo Mandela v Chartúme, kde sa minulý mesiac postavili matky do radu s vyhladovanými deťmi v náručí.
Farah, deväťmesačný syn Rahmy Kaki Jubarriovej, váži len 5,5 kilogramu. Jej druhý syn, 3,5-ročný Jabr, váži len 9,5 kilogramu. Páska, ktorú zdravotníci obmotávajú okolo ich ramien na meranie telesného tuku, kĺže hlboko do červenej zóny, čo signalizuje kritický stav.
Pred vojnou sa Jubarraová ako-tak uživila predajom falafelov, zatiaľ čo jej manžel obchodoval na miestnom trhu. Keď polovojenské jednotky RSF obsadili ich štvrť, podpálili dvesto domov vrátane toho ich. Jej manžela, brata a najstaršieho syna tak brutálne zbili, že utiekli. Jubarraová dnes žije so svojimi dvoma deťmi v ruinách svojho bývalého domu; pred nemilosrdným slnkom ich chráni len deka prehodená cez spálené múry.
Zbierala rybie kosti z reštaurácií a varila ich, aby nakŕmila svoje deti. Jej starý otec, ktorého tiež zbili, bol príliš chorý na útek a ostal s ňou, čo znamenalo ďalšie hladné ústa. Vývarovne však boli zatvorené a cena pšenice sa podľa nej štvornásobne zvýšila.
„Niekedy som dala zovrieť vodu a povedala deťom, že varím jedlo, len nech počkajú,“ spomína. Pokračovala v miešaní prázdneho hrnca a dúfala, že deti zaspia skôr, než si uvedomia, že žiadne jedlo nepríde.
Menovala deti, ktoré poznala a ktoré to neprežili. Zomreli starí ľudia. Zomrel jej strýko. Zomrel jej otec. Ľudia išli do najbližšej nemocnice Bashair, no Lekári bez hraníc odtiaľ odišli po tom, ako RSF budovu ostreľovala. Počas bojov sa žiadna pomoc nedostala dnu.
Oblastiam južne od Chartúmu hrozí hladomor Čítajte Minulý mesiac sa UNICEF podarilo dodať arašidovú pastu do centra výživy Almanar. Len sedemročná Liana Ašot Chuolová tam v jedno ráno prišla sama, pričom niesla svoju vyhladovanú trojročnú sestru a tlačila päťročného brata. Šepkala, že ich matka zmizla, otec je mŕtvy a stará mama sa vybrala hľadať palivové drevo na predaj. Deti dva dni nič nejedli, povedala.
Riaditeľka centra Almanar Amna Kornluesová uviedla, že od zatvorenia vývarovní prudko vzrástol počet úmrtí, no skutočný rozsah nie je možné zistiť. Mnohé deti zomreli doma a rodiny prestali chodiť, keď centrum nemalo čo rozdávať.
Požiadala USA, aby pokračovali v podpore: „Stačí nám málo a podelíme sa,“ povedala Kornluesová.
Ak sa financovanie USA neobnoví, UNICEF tvrdí, že by sa mohli v priebehu niekoľkých mesiacov minúť zásoby Plumpy'Nut, čo by malo katastrofálne následky pre tých, ktorí sú závislí od výživových centier podporovaných touto agentúrou po celom Sudáne.
Škrty zo strany USA „nás nútia robiť mimoriadne ťažké rozhodnutia“, povedala Kristine Hambroucková, dočasná zástupkyňa OSN v Sudáne. Humanitárni pracovníci sa podľa nej musia rozhodovať medzi nákupom vakcín pre dojčatá a výživovými produktmi pre vyhladované deti – a bez pomoci môžu zomrieť všetky.
Sny o inom Sudáne
Choroba je tu rovnako nebezpečná ako hlad.
Cholera, ochorenie prenášané kontaminovanou vodou, ktoré môže zabiť človeka do niekoľkých hodín, sa minulý mesiac rozšírila hlavným mestom po tom, ako drony RSF zaútočili na čističku vody a elektrickú sieť, čím vyradili mestské čerpadlá. Ľudia teraz pijú vodu z kontaminovaných riek alebo studní pri cestách, kde sa rozkladajú spálené a nafúknuté telá.
Správca vývarovne Waleed Elshaikh Edris povedal pre The Post, že minulý mesiac zomreli v jeho štvrti Al Fitehab desiatky ľudí na choleru – vrátane jeho strýka a sesternice, ktorá podľa neho zomrela len osem hodín po prvých príznakoch.
„Keď bolo intenzívne delostrelectvo, tak sme sa schovali pod budovami, ale táto infekcia sa do vás vkradne bez varovania,“ povedal.
WHO uviedla, že partnerským organizáciám chýba 60 percent lekárskych zásob a že sledovanie a zastavenie šírenia epidémie sa stalo prakticky nemožné.
„Zásoby na reakciu na choleru boli z veľkej časti financované z USAID,“ uviedla hovorkyňa WHO Loza Mesfin Tesfayeová. „Škrty znížili počet tímov na sledovanie chorôb a našu schopnosť distribuovať zásoby na čistenie vody.“
V mobilnej zdravotnej klinike, ktorú vedú dobrovoľníci v štvrti Salha v Omdurmane, liečili starších mužov infúznymi roztokmi zavesenými z okna mešity. V reštaurácii, ktorá kedysi patrila k luxusným, ležal na infúziách mladý muž skrútený do klbka.
Väčšina boja proti cholere ostala na pleciach miestnych ľudí, ako je Momen – 33-ročný muž s dredmi, ktorý každý deň o piatej ráno vychádza z domu na bicykli, nesúc tablety chlóru – najbežnejší spôsob dezinfekcie vody – spolu s letákmi s informáciami a snami o inom Sudáne.
Momen rozdáva tablety predavačkám čaju, ktoré miešajú nápoje v obitých hrncoch nad ohniskami, matkám s kanistrami, ktoré stoja v rade pri studniach, a zároveň hádže tablety do veľkých modrých spoločných nádrží.
Ako prodemokratický aktivista počas povstania v roku 2019 bol podľa vlastných slov zatknutý viac než 40-krát a postrelený do ramena. Momen hovoril pre The Washington Post pod podmienkou, že bude identifikovaný len krstným menom – zo strachu, že by sa mohol stať terčom ozbrojených skupín.
„Keď sme dostávali podporu od USAID, dokázali sme reagovať a vykonávať núdzové zásahy oveľa rýchlejšie,“ povedal. Teraz musia dobrovoľníci sami hľadať riešenia a zháňať peniaze cez internet, čo podľa neho spomaľuje ich prácu.
No zároveň povedal, že ich nič nezastaví. „Naša krajina nás potrebuje,“ vyhlásil. „Zmeníme Sudán.“
