WASHINGTON, BRATISLAVA. Mnohí Američania sa cez víkend zobudili pri správe, že ich krajina sa zapojila do vojny. Tamojší prezident Donald Trump sa totiž rozhodol pomôcť Izraelu a nariadil, aby ozbrojené sily zbombardovali tri jadrové zariadenia v Iráne.
Trumpova administratíva tento krok obhajuje slovami, že išlo o obmedzenú akciu zameranú výlučne na iránske jadrové kapacity. „Nie je to vojna proti Iránu,“ povedal deň po útoku pre stanicu Fox News minister zahraničných vecí Marco Rubio.
Demokratickí politici takmer jednohlasne Trumpov útok odsúdili. Vyčítali mu tiež, že ich členov v Kongrese o bombardovaní informoval až po tom, ako vyslal lietadlá na Teherán.
Osemnásť hodín letu, najdlhšia misia B-2 vôbec. Ako útočili Američania na Irán Čítajte Viacerí občania aj odborníci sa preto začali zamýšľať, či bolo Trumpovo rozhodnutie vôbec zákonné. Pri podobnom kroku sa totiž očakáva súhlas Kongresu – americkej obdoby parlamentu, ten však Trump obišiel.
„Považovali by sme to za vojnu, keby Irán bombardoval americké jadrové zariadenie? Samozrejme, že áno. Je to skok USA do vojny na základe rozhodnutia Donalda Trumpa, bez toho, aby Spojené štáty mali nejaké presvedčivé národné bezpečnostné záujmy konať týmto spôsobom, najmä bez diskusie a hlasovania v Kongrese,“ povedal pre stanicu CBS News demokratický senátor za štát Virgínia Tim Kaine.
V článku sa dočítate aj:
- či musel Trump pri útoku konzultovať Kongres,
- či porušil medzinárodné právo,
- že americká história útokov má mnoho takýchto príkladov.
Obídenie Kongresu
Americký prezident má podľa tamojšej ústavy širokú právomoc nariadiť použitie vojenskej sily. V tomto prípade sú kľúčové články I a II.
Článok I americkej ústavy hovorí, že „vyhlásenie vojny“ je jednou z právomocí Kongresu. „Táto právomoc však nikdy nebola interpretovaná Kongresom ani výkonnou mocou tak, aby vyžadovala povolenie Kongresu na každú vojenskú akciu, ktorú by prezident mohol iniciovať,“ približuje v analýze John B. Bellinger III, odborník na medzinárodné právo a národnú bezpečnosť z think tanku Rada pre medzinárodné vzťahy.
Viacerí ústavní odborníci preto hovoria, že Trump môže tento krok opodstatniť článkom II. Ten hovorí, že prezident USA má ako hlavný veliteľ armády právomoc použiť vojenskú silu za určitých okolností – tie však vyslovene ústava nešpecifikuje.
Názory expertov, čo presne sa za spomínané okolnosti môže považovať, sa preto rôznia. Vo všeobecnosti sa však zhodujú, že môže ísť o odpoveď na útoky, priame alebo očakávané, ako aj „presadzovanie iných dôležitých národných záujmov“. Medzi ne môže patriť aj Trumpov argument, že chce zabrániť, aby mal iránsky autoritársky režim v rukách jadrové zbrane, ktorými môže ohroziť svet aj USA.
Prezident má obmedzenú právomoc povoliť letecké útoky, pokiaľ sa „nezačnú podobať na vojnu,“ uviedla pre web BBC Jessica Levinsonová, odborníčka na ústavné právo z Loyola Law School v meste Los Angeles. Pripomenula však, že jasná definícia, kedy by už útoky prerástli v otvorený konflikt, neexistuje.
Politológ Andrew Rudalevige z univerzity Bowdoin College v štáte Maine si však nemyslí, že Trump mal právomoc nariadiť najnovšie útoky. „Nešlo totiž o náhly útok (Iránu), ktorý by bolo treba odraziť,“ povedal pre BBC.
Iránci sa režimu nevzopreli, báli sa väčšieho chaosu. Izraelský útok to zmeniť nemusí Čítajte Porušenie medzinárodného práva?
Trumpovo rozhodnutie však nekritizujú len americkí politici, ale aj niektorí európski lídri. Najprominentnejším z nich je francúzsky prezident Emmanuel Macron.
„Tieto údery nie sú legálne, aj keď Francúzsko podporuje cieľ zabrániť Iránu získať jadrovú bombu,“ povedal v pondelok novinárom.
Generálny tajomník NATO Mark Rutte s ním však nesúhlasí. „Mojím najväčším strachom by bolo, kedy mal Irán jadrové zbrane a možnosť použiť ich. Nesúhlasím preto s tým, že to, čo USA urobili, išlo proti medzinárodnému právu,“ povedal na tlačovej konferencii.
Iránsky minister zahraničných vecí Abbás Arakčí americké útoky označil za „poburujúce, závažné a bezprecedentné porušenie“ medzinárodného práva a Charty Organizácie Spojených národov (OSN). Explicitne však nepovedal, že jeho krajina je teraz vo vojne s USA.
Charta OSN a medzinárodné obyčajové právo zakazujú použitie sily proti inej krajine s výnimkou prípadov sebaobrany alebo kolektívnej sebaobrany, alebo ak útok schváli Bezpečnostná rada OSN.
Pri medzinárodnom práve je dôležitá otázka bezprostrednosti hrozby, hovorí Ryan Goodman, profesor práva na Newyorskej univerzite, ktorý v minulosti pracoval aj pre americký rezort obrany. Trumpova administratíva hovorí, že vývoj iránskej jadrovej zbrane bol bezprostrednou hrozbou.
„Zákon by však vyžadoval, aby bol bezprostredný útok,“ upozornil. „Je len veľmi ťažko vidieť, aby by administratíva mohla naplniť túto definíciu aj pri tom najzhovievavejšom právnom posúdení,“ povedal Goodman pre denník New York Times.
Denník dodáva, že aj keby sa vládny argument týkal jadrovej bomby, samotné americké spravodajské služby vyhodnotili, že napriek veľkým zásobám obohateného uránu sa Irán ešte nerozhodol takúto zbraň vyrobiť.
Príklady z histórie
Naposledy sa Spojené štáty riadili ústavou pri vstupe do vojny v decembri 1941 po útoku na Pearl Harbor, keď vyhlásili vojnu Japonsku. Viacerí prezidenti z oboch politických táborov odvtedy nariadili útoky v iných krajinách bez súhlasu Kongresu rovnako ako najnovšie Trump.
Demokrat Bill Clinton nariadil bombardovanie najmä srbských cieľov počas vojny v Kosove spolu s NATO v roku 1999. Barack Obama – rovnako Demokrat – sa v roku 2011 taktiež bez súhlasu Kongresu pripojil k vojenskej kampani NATO proti autokratickej vláde Muammara Kaddáfího v Líbyi a viedol vojenskú kampaň proti teroristom Islamskému štátu v Sýrii a Iraku.
Joe Biden nariadil vlani letecké útoky USA proti húsíjským milíciám v Jemene bez toho, aby získal povolenie Kongresu. Trump urobil to isté tento rok.
„Túto právomoc prezidenti v našich dejinách opakovane využívali. História a precedensy sú v tomto prípade priaznivé pre Trumpa,“ komentoval pre BBC najnovší americký útok na Irán expert na ústavu Jonathan Turley.
Republikánsky prezident George W. Bush, ktorý spustil americkú inváziu do Afganistanu v roku 2001 a do Iraku v roku 2003, však súhlas Kongresu získal.
