BELEHRAD, BRATISLAVA. Európa sa ocitla v krížovej paľbe medzi Čínou a USA, a ak sa má brániť, musí vyhlásiť núdzový stav v oblasti kritických surovín. Hovorí to titul analýzy, ktorú koncom mája zverejnil bruselský analytik Joris Teer na stránke belgickej univerzity Brussels School of Governance.
Tvrdí, že Európa nemá vplyv na ekonomickú vojnu, v ktorej Washington strieľa clami, a Čína ako odvetu obmedzeniami vývozu strategických surovín.
Európu spor zastihol v čase, keď chcú jej štáty radikálne zvýšiť tempo vyzbrojovania, na čo nevyhnutne potrebujú nerastné suroviny.
Poukazuje na to, že už od augusta 2023 je Peking v zápase s americkým priemyslom a začal regulovať export gália a germánia, čím reagoval na obmedzenie vývozu polovodičových produktov z USA, Japonska a Holandska.
Peking tak podľa Teera vysiela Amerike a jej spojencom signál, že ak sa rozhodne, je schopný zásadne podkopať ich priemysel.
Európa, a osobitne jej úsilie o posilnenie obranného priemyslu, sa bez kritických nerastov nezaobíde. Európska komisia aj preto v stredu oznámila trinásť nových plánov na ťažbu kritických nerastov mimo svojich hraníc.
Agentúra Reuters 3. júna informovala, že diplomati, ale aj priemyselní lobisti z Európy, Japonska a Indie urýchlene organizujú stretnutia s čínskymi predstaviteľmi, aby zabezpečili čo najrýchlejšie schválenie nového exportu kritických materiálov. Ich nedostatok by mohol ohroziť svetové dodávateľské reťazce.
Medzi projekty, ktoré Európska únia považuje za strategické, sa dostala aj lítiová baňa v Srbsku. Má ju budovať britsko-austrálska korporácia Rio Tinto a zásoby lítia z oblasti Jadar by podľa Reuters mohli pokryť 90 percent európskych potrieb.
Pre Európsku komisiu ide o otázku zníženia závislosti na Číne, miestni poľnohospodári v nej vidia hrozbu pre životné prostredie a svoju tradičnú obživu.
V článku sa dočítate,
- ako vnímajú možnosť vybudovania bane ľudia v Srbsku,
- ktoré banské projekty považuje Európska únia za kritické a kde sa nachádzajú,
- čo hovorí analýza o stave globálneho trhu so strategickými surovinami.
Srbi baňu nechcú
"Chcem im povedať, aby tu neskúšali postaviť baňu, lebo vzniknú nepokoje," cituje reportáž Reuters Zlatka Kokanoviča, srbského hospodára a výrobcu mlieka z oblasti, kde má baňa vzniknúť. "Určité veci sa kúpiť nedajú," hovorí otec piatich detí, z ktorého sa stal aktivista proti stavbe bane.
Spoločnosť Rio Tinto, ktorá chce získať 58-tisíc ton lítiovej rudy ročne, tvrdí, že baňa bude ekologicky neškodná.
V oblasti však väčšina ľudí žije z poľnohospodárstva a odporcov bane, akým je aj Kokanovič, sú už tisíce. Protesty trvajú už roky a v roku 2022 dokonca tridsaťtisíc ľudí podpísalo petíciu za zastavenie hľadania lítiových ložísk v Srbsku.
Kde, ak nie v Číne?
Čína je v oblasti kritických minerálov silná, lebo ovláda zhruba dve tretiny ťažby alebo rafinácie minerálov ako lítium, grafit, kobalt, nikel, meď či kovov vzácnych zemín, kde je jej prevaha ešte vyššia, poznamenal v piatok magazín The Diplomat.
Cituje aj dáta z roku 2022, podľa ktorých boli Spojené štáty z viac ako polovice závislé na importe 51 nerastných surovín, pričom Čína bola hlavným dodávateľom 17 z nich a v ďalších 24 prvkoch patrila k trojici najvýznamnenších dodávateľov do USA.
Spojené štáty pritom podľa textu nie sú jediné, ktoré "zaspali" počas desaťročí otvorených trhov.
Geopolitická súťaž s Čínou ukončuje éru globalizácie a západné vlády sa urýchlene snažia zabezpečiť si prísun surovín.
The Diplomat píše o troch pilieroch americkej reformy nerastnej stratégie, z ktorých prvým je onshoring - presný opak offshoringu, ktorý patrí do éry globalizovaných trhov. Popri tom používa aj pojem friend-shoring, teda získavanie surovín prednostne z priateľských krajín.
Spojené štáty a Ukrajina podpísali dohodu o nerastných surovinách Čítajte Druhými dvoma piliermi majú byť diverzifikácia zdrojov a reindustrializácia USA.
Platí pritom, že rovnako si chce svoj prístup ku kritickým nerastom poistiť aj Čína.
Od apríla 2025 zaviedla vývozné licencie na množstvo kritických materiálov, píše Joris Teer, pričom ich prideľuje tak, aby vylúčila projekty s vojenským využitím.
Kde hľadá nerasty Európa?
Do kategórie friend-shoringu by mohlo zapadnúť aj 13 banských projektov, ktoré Európska únia zaradila medzi strategické a sú mimo jej územia.
Ide o projekty v Kanade, Grónsku, Kazachstane, Nórsku, Srbsku, na Ukrajine, v Zambii, na Novej Kaledónii, v Brazílii, Madagaskare, Malawi, Južnej Afrike a v Spojenom kráľovstve, píše server Mining.com.
Eurokomisár pre priemysel Thierry Breton pritom špecificky menoval Čínu ako problematickú závislosť.
Únia podľa článku plánuje do roku 2030 naplniť ambiciózny cieľ - ťažiť najmenej 10 percent, spracúvať najmenej 40 percent a recyklovať najmenej 25 percent svojej ročnej spotreby doma, alebo so strategickými partnermi.
Medzi trinástimi projektmi je aj lítiová baňa spoločnosti Rio Tinto v Srbsku. Projekt v Británii je zameraný na ťažbu volfrámu, na Ukrajine a v Grónsku chce Európa získavať grafit. Projekty budú potrebovať investície za zhruba 5,5 miliardy eur, píše Reuters.
Spojenectvo je nevyhnutné
Napriek aktuálnemu stavu transatlantických vzťahov sa analýzy Jorisa Teera a magazínu Diplomat zhruba zhodujú, že tvárou v tvár Číne, a v prípade Európy aj Rusku, sa Západ bez vnútornej spolupráce nezaobíde.
USA ani Európska únia si nedokážu zabezpečiť surovinovú nezávislosť. Budú musieť citlivejšie vyhľadávať partnerov a podľa Diplomatu aj zmeniť prístup k producentom z krajín globálneho juhu.
Teer píše, že by sa na surovinovú bezpečnosť mali využívať aj peniaze na obranu, Európa by mala zjednodušiť povoľovací proces a finančne podporiť kľúčových partnerov, osobitne menuje JOGMEC, japonskú štátom vlastnenú surovinovú korporáciu.
Keď sa podarí nájsť vhodných dodávateľov mimo Číny, mala by nastúpiť filozofia "kupujme od dôveryhodných partnerov", namiesto aktuálnej "kupujme európske". Teer dokonca navrhuje okrem uprednostňovania určitých krajín aj zaviesť clá na čínske suroviny a súčiastky.
V prípade Číny jeho práca analyzuje tri možné scenáre, ako by Peking mohol z vývozu surovín urobiť zbraň, pričom ani jeden z nich sa pre Západ nekončí dobre.
Európa by sa preto nemala spoliehať len na seba, ale snažiť sa partnerov zo zoskupenia G7 dotlačiť k tomu, aby zaujali postoj "energetického poplachu", píše analýza.
