DACHAU, BRATISLAVA. Podľa odhadov newyorského Múzea židovského dedičstva nacisti od nástupu Hitlera k moci vybudovali v rokoch 1933 až 1945 viac ako 42-tisíc koncentračných, vyhladzovacích a pracovných táborov, židovských get a iných miest teroru. Koncentračný tábor Dachau bol prvým a najdlhšie fungujúcim zariadením tohto typu v nacistickom Nemecku.
Od jeho oslobodenia uplynie v utorok 29. apríla 80 rokov.
Potom, čo sa Adolf Hitler stal 30. januára 1933 ríšskym kancelárom, začali nacisti tvrdo prenasledovať a nekompromisne eliminovať svojich politických protivníkov, ktorých umiestňovali do koncentračných táborov. Jeden z prvých zriadili už necelé dva mesiace po uchopení moci neďaleko Mníchova, v mestečku Dachau v objekte bývalej Kráľovskej bavorskej továrne na muníciu a pušný prach.
Prvé transporty zajatcov dorazili do tábora 22. marca 1933. V roku 1937 sa začali práce na rozšírení koncentračného tábora a do konca druhej svetovej vojny pozostával zo 140 satelitných táborov najmä v južnom Bavorsku.
V koncentračnom tábore Dachau a v jeho satelitoch uväznili nacisti viac ako 200 000 ľudí z vyše 40 krajín. Na následky krutého zaobchádzania, hladu, chorôb, mučenia a vraždenia v ňom zahynulo minimálne 41 500 ľudí. Od roku 1942 vykonávali nacistickí lekári na väzňoch kruté lekárske pokusy. Približne jedna tretina väzňov prišla o život v posledných šiestich mesiacoch druhej svetovej vojny počas epidémie týfusu, ktorá v tábore vypukla koncom roku 1944.
Väzeň s poradovým číslom jeden zaregistrovaný v koncentračnom tábore Dachau bol študent práva Claus Bastian. Nacisti ho zatkli počas akcie proti „nepriateľom štátu“ a obvinili zo sympatizovania s komunistami. Spolu s ďalšími dvoma stovkami režimu nepohodlných ľudí prešiel jeho bránou 22. marca 1933.
Spomedzi Slovákov zažili hrôzy koncentračného tábora napríklad prvý guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, spisovateľ Vladimír Mináč či prvorepublikový politik Ivan Markovič, ktorý zahynul v roku 1944 v koncentračnom tábore Buchenwald.
Nacisti väznili v Dachau tiež členov bavorskej kráľovskej rodiny, bývalého rakúskeho kancelára Kurta Schuschnigga, bývalého náčelníka generálneho štábu Wehrmachtu Franza Haldera. Medzi väzňami bol aj predvojnový francúzsky premiér Edouard Daladier, podpis ktorého bol pod Mníchovskou dohodou zo septembra 1938.
Pred postupujúcimi spojeneckými vojskami začali nacisti v polovici apríla 1945 väzňov evakuovať, aby zabránili ich oslobodeniu. Niektorých vlakmi, väčšinu však nútili ísť peši, v rámci takzvaných pochodov smrti. Do Tirolska ich takto v niekoľkých vlnách mierilo približne 25.000, mnohí z nich úmornú cestu neprežili. Zomreli buď na vyčerpanie, alebo ich dozorcovia zastrelili.
Americké jednotky 45. pešej divízie 7. armády oslobodili koncentračný tábor Dachau 29. apríla 1945. Vojaci nachádzali mŕtvoly na rôznych miestach rozsiahleho komplexu, neraz nahádzané na kopách. V barakoch našli viac ako 30.000 zúbožených ľudí, mnohých na pokraji smrti. Strážilo ich niekoľko desiatok esesákov, ktorí nestihli ujsť.
Americkí vojaci, zhrození pohľadom na zúbožených väzňov a železničné vagóny plné mŕtvych tiel, zobrali v deň oslobodenia koncentračného tábora spravodlivosť do svojich rúk a bez riadneho súdu postrieľali neozbrojených nemeckých zajatcov.
Vďaka iniciatíve preživších, ktorí v roku 1955 vytvorili Comité International de Dachau (CID), sa bývalý koncentračný tábor zmenil na pamätné miesto. Pamätník koncentračného tábora Dachau sprístupnili v máji 1965, kedy tam otvorili prvú výstavu. Podujatia späté s 80. výročím oslobodenia koncentračného tábora sa začínajú v Dachau v utorok 29. apríla a potrvajú do nedele 4. mája 2025.
