Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
Pátracia skupina sa vydala na prieskum, v rámci ktorého hľadala akékoľvek stopy po štyroch amerických vojakoch a ich 70-tonovom vozidle. Skupina zmizla minulý mesiac v noci hlboko v lesoch pri Pabradé, meste neďaleko litovských hraníc s Bieloruskom.
Stopy obrneného vozidla Hercules M88 v mäkkej zemi pozdĺž lesnej cesty objavil 1. seržant Matthew Riley. Viedli k močiaru s priemerom sotva desať metrov, ale na druhú stranu už nepokračovali. Na hladine plávala vojenská brašna a fľaša s mazivom na zbrane.
Nad miestom sa zároveň šíril silný zápach paliva. Tím, ktorý pozoroval močiar, bol sprvu skeptický, že mohutný vojenský stroj by mohol zmiznúť v takom malom močiari. Jeden vojak z pátracej skupiny sa močiarom aj brodil, ale Riley nakoniec vyhlásil, že sa niekto jednoducho musí do bahna potopiť.
Počas nasledujúcich siedmich dní sa desiatky ľudí zo štyroch krajín ponárali do bahnitého močiara, aby objavili všetkých nezvestných mužov. Misiu plnú extrémnych environmentálnych a technických výziev stelesňovalo riziko a vynaliezavosť, ale tiež viera vo vojenský imperatív, že každý vojak sa musí vrátiť domov.
„Bez našich chlapcov by sme neodišli,“ povedal pre denník The Washington Post potápač Carlos Hernandez, ktorý na mieste viedol potápačský tím amerického námorníctva.
Článok denníka Washington Post je založený na rozhovoroch s viac ako desiatkou osôb, ktoré sa buď zúčastnili na operácii, alebo poznali štyroch vojakov, ktorí zahynuli pri tragédii 25. marca. Išlo o 25-ročného rotného Josého Dueñeza, 25-ročného rotného Edvina F. Franca; 21-ročného slobodníka Danteho D. Taitana a 28-ročného rotného Troya S. Knutsona-Collinsa. Snaha o rozhovor s ich rodinami bola neúspešná.
V súčasnosti prebieha vyšetrovanie s cieľom zistiť, ako sa posádka stratila, pričom samostatné vyšetrovanie sa zameriava na informácie ohľadom bezpečnosti, uviedol generálmajor Curtis Taylor, veliteľ 1. obrnenej divízie, ktorý viedol záchranné práce. Časť vyšetrovania sa podľa Taylora zameria napríklad na to, či bolo vhodné, aby boli vojaci vyslaní do lesa sami.
Georgia Francová, ktorej manžel bol medzi zabitými, pre televíziu CBS News uviedla, že požaduje odpovede na otázky týkajúce sa tohto rozhodnutia.
„Nikdy sa tam nemali ocitnúť sami,“ povedala.
V článku sa dočítate:
- Prečo hrozil na mieste výbuch.
- Ako prebiehalo vyťahovanie obrneného vozidla Hercules M88.
- Kde našli posledného člena posádky.
- Čo povedali o štyroch vojakoch ich kolegovia.
Rozsiahle nebezpečenstvo
V celej Európe je približne 80-tisíc amerických vojakov, pričom po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2014 a plnohodnotnej vojne, ktorú Rusko na Ukrajine rozpútalo v roku 2022, sa výcvik medzi spojencami NATO ešte zintenzívnil.
Len málo krajín sa však ruskej agresie obáva viac ako Litva, malá pobaltská krajina susediaca s Bieloruskom, spojencom Moskvy. V rámci rotačného nasadenia tam neustále pôsobí približne dvetisíc amerických vojakov.
Od februára je na mieste 1. obrnená brigáda 3. pešej divízie. Základom ich nasadenia je výcvik vo vojenskej rezervácii neďaleko Pabradé, rozsiahlej oblasti kopcov, močiarov a hustých lesov.
Delostrelecká jednotka brigády sa zúčastnila na nočnom výcviku s húfnicami, keď ich taktické vozidlo zapadlo do bahna. Úlohu vytiahnuť ho dostali práve Dueñez, Franco a Taitano, ktorí boli údržbármi tankov Abrams a mali skúsenosti s vyťahovaním nefunkčných vozidiel. Všetci traja boli vycvičení na vyslobodzovanie vozidiel v noci a toto predstavovalo cennú reálnu príležitosť na ďalšie zdokonalenie týchto zručností.
Nasadli do stroja Hercules M88, obrneného vozidla postaveného na tankovom podvozku s ťažkým ťažným systémom, a vydali sa na cestu lesom. Bol s nimi aj Knutson-Collins, delostrelecký mechanik v brigáde, ktorý pomáhal posádke.
Ich presun v skorých ranných hodinách bol pomalý, pričom ťažký Hercules M88 dokázal dosiahnuť maximálnu rýchlosť iba 40 až 50 kilometrov za hodinu. Keď sa stratilo rádiové spojenie s posádkou, začalo sa pátranie, ktoré viedlo k bahnitému rašelinisku.
Na miesto bol vyslaný tím šiestich litovských potápačov, ktorých to, čo našli, znepokojilo. Neškodne vyzerajúce rašelinisko pod hladinou skrývalo rozsiahle nebezpečenstvo.
Vegetácia v močiari, ktorý napájala voda z neďalekého rybníka, sa čiastočne rozpadla. Konzistencia pozostávajúca z bahna, palíc a tráv spôsobovala, že akýkoľvek pohyb v močiari bol nesmierne vyčerpávajúci - akoby sa potápači brodili vysychajúcim betónom. Vojaci cez masky nevideli a cez regulátor sa k nim nemohol dostať dostatok vzduchu.
Hercules M88, ktorý môže niesť stovky litrov paliva, ho zároveň vypustil do vody značné množstvo, čo okamžite znehodnotilo vybavenie potápačov a obmedzilo čas, počas ktorého mohli byť ponorení.
Potápači sa prvýkrát dostali do kontaktu s niečím oceľovým v hĺbke asi piatich metrov. Velitelia, ktorí sa obávali, že by to mohlo byť nejaké dávno stratené vojenské vozidlo alebo farmársky traktor, však chceli mať istotu, že to bol Hercules M88. Potápači po preskúmaní podobného vozidla následne uviedli, že si boli istí, že sa dotkli charakteristického žeriavu, ktorý má Hercules M88.
Ukrajina zvyšuje výrobu húfnic. Poháňa ju strach zo straty podpory USA aj peniaze od EÚ Čítajte Problémy však narastali. Vozidlo zahrabané v niekoľkých metroch bahna sa nachádzalo nad vysokotlakovým plynovodom, ale naďalej klesalo. Na mieste rýchlo nastal strach, že každý chybný krok by mohol spôsobiť obrovský výbuch. Prišli príkazy na odstavenie potrubia.
Velitelia zhodnotili, že pravdepodobnosť vylovenia vojakov sa bude znižovať, čím hlbšie sa vozidlo usadí, a tak sa zamerali na riedenie bahna. Na mieste rozhádzali 237 ton štrku, aby pomohli stabilizovať pôdu, a ženisti vyrúbali okolité stromy. Čerpadlá hučali nepretržite.
Približne 30 hodín sa tiež budovala okolo rašeliniska dočasná hrádza, čo sa neskôr ukázalo ako márny pokus o odvodnenie močiara. Úradníci odhadovali, že sa odčerpalo viac ako 260-tisíc litrov, ale voda na miesto stále prenikala z okolia.
Operácia naslepo
Záchranný tím sa každou hodinou rozrastal a nakoniec dosiahol počet niekoľko stoviek. Bolo tam 250 príslušníkov amerických služieb, 160 litovských vojakov a civilistov, 50 poľských vojakov a tímy pracovných psov z Estónska a Litvy.
Približne tritisíc kilometrov odtiaľ, v španielskom meste Rota, dostal tím potápačov amerického námorníctva naliehavý rozkaz preletieť kontinent. Keď námorníci dorazili na poradu so svojimi litovskými kolegami, vstrebávali závažnosť úlohy. Niektorí sa prvýkrát podieľali na vyzdvihnutí ľudských pozostatkov.
Ich cieľom bolo pripevniť dve ťažné laná k obrnenému vozidlu, aby ho mohli vytiahnuť z močiara. Potápači však museli nájsť cestu k ponorenému vozidlu výlučne hmatom, pričom laná museli pripevniť na dve konkrétne miesta obrneného vozidla. Aby si všetko nacvičili, preliezali okolo rovnakého typu Hercules M88 so zavretými očami a učili sa jeho obrysy.
V bahne vytvárali potápači pred sebou pomocou prúdu vody z požiarnej hadice tunel, v ktorom mohli ľahšie manévrovať. Išlo o namáhavý proces, počas ktorého sa vojaci s ťažkosťami prehrabávali cez blato, pričom cítili, ako im postupne odchádza sila z rúk.
Trvalo viac ako dve hodiny, kým pripojili jedno ťažné lano k správnemu bodu, a potom 15 minút, kým sa opäť pomocou požiarnej hadice pretunelovali na povrch.
„Mali sme pocit, akoby nás obalila zem,“ povedal stavebný mechanik 2. triedy Steven Tausch, keď opisoval ponor do bahna.
Nasledoval druhý ponor. Na hladine veliteľ tímu Hernandez s napätím očakával každú novinku, o ktorej napriek namáhavému dýchaniu informovali vysielačkou. A hoci boli potápači pripútaní k hladine, vedeli, že v prípade núdze by ich nemuseli ľudia navôkol vytiahnuť z močiara včas.
„Všetci na mieste boli úplne na nervy,“ povedal Hernandez.
Tauschovmu tímu trvalo 90 minút, kým sa dostal k druhému správnemu bodu. Vozidlo bolo zaistené.
„Dostaňte ma odtiaľto,“ povedal Tausch nadávajúc cez vysielačku.
Na vytiahnutie Herculesa M88 z bahna boli potrebné ďalšie dve rovnaké vozidlá a dva buldozéry. Vnútri boli pozostatky troch vojakov: Dueñeza, Franca a Taitana.
Štvrtý, Knutson-Collins, bol stále nezvestný.
Pár topánok
Doma v meste Battle Creek v Michigane pociťovala Knutsonova-Collinsova rodina zmes obáv a optimizmu. Bol to talentovaný plavec, usudzovali. Možno sa dostal von?
„Chcem byť pozitívny a dúfať, že je niekde inde, stále nažive,“ povedal jeho otec Robert Collins domácim médiám.
Na miesto priletel dron vybavený pozemným radarom, aby preskúmal, čo sa skrýva v močiari. Následne objavil prilbu.
V skorých ranných hodinách 1. apríla dorazili dva tímy pátracích a záchranných psov z estónskeho policajného a pohraničného úradu. Vedúci psovod Risto Kotkas nastúpil do malého nafukovacieho člna so štvorročným nemeckým ovčiakom Maikom.
Pachy, ktoré Maik potreboval vystopovať, rozptyľoval vietor, ale maskovalo ich tiež množstvo paliva vo vode.
Maik bol vycvičený, aby štekal, keď nájde niekoho živého alebo mŕtveho. Neštekal. Kotkas ho pozorne sledoval a hľadal akúkoľvek jemnú reč tela - vrtenie chvosta, úzkostnú energiu alebo snahu olízať vodnú hladinu. Kotkas a Maik krúžili dokola až kým sa všetky tieto znaky nepreukázali v tesnej blízkosti a psovod neukázal miesto, ktoré treba preskúmať.
Pomocou bagra sa záchranný tím opatrne zaboril do močariska. Brigádny generál John P. Lloyd, ktorý ako veliteľ Severoatlantickej divízie ženijného zboru americkej armády dohliadal na tento proces, si spomenul, že zbadal pár topánok.
„Hneď som vedel, že ho máme,“ povedal Lloyd.
Desať minút ticha
Tisíce ľudí sa 3. apríla zhromaždili v litovskom hlavnom meste Vilnius, kde sprievod pohrebných vozidiel prevážal pozostatky vojakov počas ich prvej etapy cesty domov. Bol medzi nimi aj litovský prezident Gitanas Nauseda, ktorý pripomenul bolestnú minulosť krajiny pod sovietskou okupáciou.
„V našej histórii sme zažili rôzne skúšky, a preto dobre chápeme, čo je strata, čo je smrť, a čo je čestná povinnosť,“ povedal vo svojom príhovore.
V jednej chvíli sa príslušníci 5. eskadróny 7. jazdeckého pluku - jednotky, ku ktorej boli zosnulí vojaci pridelení - zomkli a desať minút mlčali, uviedla kapitánka Madyson Wellensová.
Akoby Ukrajina už prehrala vojnu, ale s USA, hovorí o minerálnej dohode expert Čítajte Franco, vtipkár z Glendale v Kalifornii, vynikal svojím veľkým úsmevom a nadrozmernými okuliarmi, povedal seržant Jeremiah Benetti. Wellensová si spomenula, že Franco hovoril s obdivom o svojej manželke, ktorá počas jeho nasadenia sama doma vychovávala ich malé dieťa.
Dueñez z Jolietu v Illinois mal podľa Rileyho vrodený dar opäť uviesť nefunkčné tanky do prevádzky. Dueñez sa dobrovoľne hlásil na rozličné úlohy viac ako ktorýkoľvek iný vojak, ktorého Riley poznal, vrátane osudnej misie na rašelinisko, keď danej posádke išiel pomôcť, hoci nebol jej členom.
Knutson-Collins bol podobne zapálený, povedal rotný Caleb Cutting. Často sa spolu rozprávali o svojich deťoch, spomínal Cutting, podľa ktorého bolo zrejmé, že sa Knutson-Collins už nevie dočkať, kedy sa vráti domov do Georgie, kde uvidí svoju rodinu.
Najmladší vojak v skupine, Taitano, rodák z ostrova Guam, bol zase známy dvoma vášňami: pripravovaním konzervovaného mäsa s ryžou a majstrovaním na svojom starom aute. Na parkovisku pred kasárňami často ponúkal výmenu oleja, čo sa starším veliteľom jednotky nepáčilo, ale zároveň ich ohromovala jeho šikovnosť.
Slobodník Ephraim Adakwaah, ktorý s Taitanom absolvoval výcvik v odstraňovaní následkov dopravných nehôd, povedal, že smrť kolegov pociťoval ako stratu v rodine.
„Je to niečo, čo ma hlboko zranilo,“ povedal.
