ISTANBUL, BRATISLAVA. Tisícom študentov v Turecku sa v poslednom týždni zmenila bežná rutina. „Je to surreálne,“ opisuje pre SME svoj deň Naz, ktorá v Istanbule študuje. „Ráno vstanem, idem do školy, venujem sa svojim povinnostiam. No keď sa večer vrátim domov, prezlečiem sa do čierneho, nasadím si masku a odchádzam na protest. Mám pocit, akoby som išla do vojny.“
Aj ona je jednou z tých, ktorí sa každý deň pridávajú k masovým protivládnym protestom, najväčším od roku 2013. Podnietilo ich zatknutie istanbulského primátora Ekrema İmamoğlua z opozičnej Republikánskej ľudovej strany (CHP).
Každý večer sa v tureckých mestách zhromažďujú tisíce ľudí, ktorí volajú po jeho prepustení a odstúpení prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana. Veľkú časť z nich tvoria študenti a mladí ľudia, ktorým nie je ľahostajná budúcnosť ich krajiny.
Protestujúci vedia, že v uliciach na nich čakajú ťažkoodenci, gumové projektily a slzný plyn. Mnohí si zakrývajú tvár šatkami alebo maskami – obávajú sa, že by ich mohli identifikovať polícia.
Samotnú potrebu skrývať svoju identitu opisujú ako bolestivý akt. „Je to ostré pripomenutie útlaku, v ktorom sa nachádzame. Jedná sa o manifestáciu režimu vybudovanom na terore, ktorý si váži len svojich nasledovníkov,” zdieľa svoju skúsenosť Mehmet, študent Istanbulskej technickej univerzity.
Jeden zo zúčastnených v rozhovore pre televíziu BBC vysvetľuje, že študenti, ktorí len využívajú svoje právo na protest, čelia stíhaniu. „Ak vám teraz čokoľvek poviem, ráno mi prídu zaklopať na dvere,“ dodáva. Turecká polícia už zatkla vyše 1400 ľudí, vrátane novinárov.
V záujme „zachovania verejného poriadku“ istanbulské úrady vydali zákaz zhromažďovania a uzavreli niekoľko hlavných ulíc. Napriek zákazu a policajným represiám sú študenti odhodlaní pokračovať.
„Pokiaľ právny systém nefunguje tak, ako by mal, nemôžeme ostať apolitickí. Musíme prispieť k tomu, aby sa veci zmenili,“ hovorí Naz.
V článku sa dočítate:
- Čo študentov motivuje, aby riskovali svoju bezpečnosť.
- Prečo nie sú teroristi, ako tvrdí Erdoğan.
- Aké námietky majú voči opozícii.
- O solidarite Turkov žijúcich v Európe.
Nejde len o Imamoglua
Protesty sa začali zhromaždením organizovaným opozičnou CHP pred mestskou radnicou v istanbulskej štvrti Saraçhane. Strana označila zatknutie İmamoğlua za „prevrat proti budúcemu prezidentovi“.
Pre študentov však protesty nie sú len o jeho prepustení. Sú aj o vyjadrení nesúhlasu s politickým a ekonomickým systémom, ktorý za 20 rokov pri moci vládna strana Spravodlivosti a rozvoja (AKP) v krajine vytvorila.
„Po celý svoj život som nepoznal nič iné ako Erdoğanovu vládu. Každý deň, ktorý zotrváva vo funkcii, spôsobuje krajine nenapraviteľné škody,“ konštatuje ďalší zo študentov Ege. Z dôvodu obáv o vlastnú bezpečnosť redakcia neuvádza priezviská študentov.
Analytik: Európa nemôže priveľmi kritizovať Erdogana. Bez pomoci USA potrebuje Turecko Čítajte Taktiež v nich vidia v nich spôsob, ako prinavrátiť politickú moc späť občanom a dúfajú, že dopomôžu k budovaniu Turecka založenom na práve a slobode.
„Ľuďom po rokoch neustáleho porušovania zákonov, systematického zakrývania prešľapov a korupcie došla trpezlivosť. Otvorený zásah do slobodnej voľby politického kandidáta bol poslednou kvapkou. Úplná strata dôvery v právny systém dostala ľudí do ulíc – možno posledného miesta, kde je ich hlas ešte počuť,“ vysvetľuje svoju motiváciu Mehmet.
Naz tvrdí, že jej cieľom je postaviť sa vláde, ktorá utláča vlastných občanov. „Nemôžeme očakávať, že za nás niekto iný vybojuje našu slobodu. Máme moc byť slobodní. A práve to je to, čoho sa súčasná vláda obáva.“
Zatýkanie protestujúceho v Istanbule. (zdroj: TASR/AP)Nie sme teroristi
Kým ľudia v uliciach volajú po obnovení slobody a právneho štátu, provládne televízie informujú o úspechoch ministrov, píše denník The Guardian.
„Erdoğan má pod kontrolou asi 85 percent verejnoprávnych a súkromných médií v Turecku, takže o férovom mediálnom prostredí či pluralizme nemôže byť ani reč,“ vysvetľuje pre britský denník Erol Önderoğlu z organizácie Reportéri bez hraníc.
Prezident označil protesty za „pouličný terorizmus“ a považuje ich za násilné hnutie. „Opozícia je zodpovedná za zranených policajtov, rozbité výklady a poškodený verejný majetok. Ponesú za to následky – politicky v parlamente a právne pred súdom,“ cituje ho televízia Deutsche Welle.
Na otázku, či sú naozaj „teroristi“, ako tvrdí Erdoğan, Naz reaguje s úsmevom. „Všetko je zdokumentované na videách. Väčšina protestujúcich sú študenti, ktorí nikomu nechcú ublížiť. Na rozdiel od polície, ktorá cíti potrebu demonštrovať svoju autoritu.“
Mehmed bol prítomný aj na najväčšom proteste v štvrti Saraçhane, keď protestujúcich polícia brutálne napadla. “Spôsob, ktorým sa rozhodli dav rozohnať, bol plne závislý od použitia násilia,” opisuje zásah.
Študenti tvrdia, že napriek hrozbe zo strany bezpečnostných zložiek necítia strach. Naopak, posledný týždeň vraj tureckej spoločnosti prinavrátil niečo, čo dlho chýbalo. „Toto je prvýkrát po dlhej dobe, čo som videl ľudí v uliciach usmievať sa, držať sa za ruky, spievať a tancovať. V tomto momente sú spolu. Pred týždňom by sa v metre jeden druhému ani nepozreli do očí,“ opisuje atmosféru v Istanbule Ege.
Zhodujú sa, že ich cieľom nie je rozvrátiť štát, ale nájsť rovnováhu medzi anarchiou a súčasnou tyraniou. „Hlavným posolstvom demonštrácií sú jednota a nádej.“
Protesty v Istanbule. (zdroj: TASR/AP)Odhodlaní pokračovať
Na ich prekvapenie opozičná CHP v utorok oznámila, že večerný stranícky protest pred istanbulským magistrátom bude nateraz posledným.
Jej predseda, Özgür Özel, rozhodnutie odôvodnil tým, že protesty umožnili strane vymenovať člena mestského zastupiteľstva, ktorý bude zastávať funkciu primátora namiesto Imamoğlua, čím zabránia možnosti, že by bol dosadený štátom určený náhradník.
Študenti však tvrdia, že rozhodnutím strany sa nemienia riadiť. „Ide o prirodzené a nezávislé hnutie budované zdola. CHP do toho nemá čo zasahovať. Nie sú to oni, ktorí vedú tieto protesty,“ vraví Naz.
Kritikou nešetrí ani voči jej politikom. „Máme dosť všetkých politických strán, vrátane CHP. Kým oni sedia v pohodlných kreslách a prednášajú svoje príhovory, aby si zvýšili popularitu, študenti o pár ulíc ďalej čelia policajnému násiliu. Nepomáhajú nám.“
Svoju podporu pre stranu tak vnímajú skôr pragmaticky. „V Turecku si nemôžeme dovoliť žiť naše politické ideály. V prvom rade potrebujeme dosiahnuť, aby Erdoğan odišiel. Potrebujeme niekoho, kto prinavráti právny štát,“ dodáva Ege.
Strana napokon v stredu oznámila , že podporí pokračovanie ďalších protestov „v každom meste“, až dokým nebudú vyhlásené predčasné prezidentské voľby a Imamoglu nebude prepustený z väzenia.
Solidarita z Bruselu aj z Berlína
Protesty proti tureckej vláde sa počas víkendu konali aj v Európe. Gürdal žije v Bruseli už päť rokov a odhaduje, že na zhromaždení pred Európskym parlamentom sa zišlo asi 250 až 300 ľudí. „Dosť to vypovedá o miestnej tureckej komunite,“ hodnotí nízku účasť.
Sám sa zúčastnil na demonštráciách v roku 2013, kde sa spolu s priateľmi stal obeťou policajnej brutality. Účasť na bruselskom proteste vníma ako akt solidarity s tými, ktorí riskujú svoju bezpečnosť dnes.
„Samozrejme, že by znamenalo viac, keby sme mohli stáť s nimi bok po boku v uliciach. No toto zhromaždenie je spôsob, ako ukázať, že aj keď už v Turecku nežijeme, budúcnosť krajiny nám nie je ľahostajná. Chceme dodať odvahu ľuďom doma, aby sa nevzdávali.“
Približne 1300 ľudí sa v nedeľu zišlo aj v centre Berlína, informuje agentúra AP.
„Udalosti posledných dní ma hlboko zasiahli. Moji blízki trpia,“ hovorí Zeynep, ktorá v Berlíne pracuje. Taktiež vyjadruje rozhorčenie nad tým, že pod vládou AKP v krajine už roky panuje atmosféra strachu, v ktorej sa ľudia boja vyjadriť svoj názor.
„Mnoho nevinných ľudí bolo potrestaných pre svoje presvedčenie. Nesmieme stratiť nádej a musíme zostať odvážni. Tí, ktorí sú za túto situáciu zodpovední, by mali čeliť spravodlivosti,“ dodáva.
Erdoğan využil dve dekády pri moci, aby vytvoril systém, ktorý potláča politickú opozíciu, občiansky aktivizmus aj slobodu slova. Organizácia Reportéri bez hraníc uvádza, že od roku 2013 bolo v Turecku zabitých päť novinárov, viac ako 130 skončilo vo väzení a množstvo ďalších čelí perzekúcii alebo žije v exile.
Napriek náročnej situácii protestujúci veria, že Turecko sa môže zmeniť k lepšiemu. „Som optimista. Pokiaľ toto hnutie, tvorené ľuďmi naprieč politickým spektrom, vydrží, verím, že nakoniec zvíťazíme,“ dodáva pre AP jeden z účastníkov zhromaždenia v Berlíne.
