Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
Keď auto s telom mŕtveho generála prechádzalo horskou dedinou Fahíl, jej obyvatelia sa postavili na kraj cesty. Nikto sa neodvážil vziať do ruky telefón, aby si to nahral. Úradníci novej sýrskej vlády totiž nariadili, že sa nesmú natáčať videá, tvrdia obyvatelia.
Dôstojník zvrhnutého režimu bývalého sýrskeho prezidenta Bašára Asada bol zabitý spolu s ďalšími pätnástimi ľuďmi, keď vládne sily prechádzali obcou a hľadali zbrane a „pozostatky“ starého režimu.
K jeho zabitiu došlo na konci januára, niekoľko týždňov pred nedávnym vypuknutím násilností v pobrežnom regióne Sýrie, ktoré si vyžiadalo stovky mŕtvych. Udalosti vo Fahíle a ďalších podobných dedinách však boli nebezpečnou predzvesťou ďalších otrasov v Sýrii.
V čase túžby po odplate a v atmosfére hlboko zakoreneného sektárskeho napätia sa sily, ktoré zvrhli Asada, snažia zbaviť aj tých, ktorí sú mu stále verní.
Uprostred kolotoča násilia sa tak ocitajú dediny ako Fahíl, ktoré sú domovom príslušníkov sekty alavitov, odnožne šiitskeho islamu. Asadova rodina patrí k alavitskej menšine a príslušníci tejto sekty tvorili základ jeho brutálnych bezpečnostných síl. Vojaci, ktorí teraz podporujú dočasného prezidenta Ahmeda Šará, sú zväčša islamistickí bojovníci zo sunnitskej moslimskej väčšiny, ktorá sa postavila proti Asadovi.
Nepokoje na pobreží, ktoré vypukli tento mesiac, neprišli z ničoho nič. Povstanie vedené Asadovými lojalistami sa začalo už dávnejšie a až ich útoky proti vládnym silám viedli k tomu, že nová vláda sem poslala veľké počty vojakov, aby vzburu potlačili.
Šará obvinil asadovcov z vyvolania násilností, no súčasne uznal, že popravy bez súdnych procesov predstavovali isté "porušenia". To, za akú časť týchto násilností sú zodpovedné priamo vládne bezpečnostné sily, zostáva nejasné a vyvoláva to otázky, do akej miery je vláda ochotná alebo schopná kontrolovať krviprelievanie.
V článku sa dočítate:
- prečo sa medzi sebou Sýrčania vraždia,
- aké zhromaždenia Šará povolil,
- či sa schyľuje k ďalším zločinom.
Nezabudnuteľný obraz vojny
Násilnosti pretrvávali od Asadovho decembrového pádu. V pobrežných oblastiach ozbrojené asadovské frakcie sporadicky útočili na konvoje a kontrolné stanovištia a v alavitských horských dedinách sa miestni obyvatelia sťažovali na únosy alebo, v prípade Fahílu, na popravy bez súdnych procesov počas operácií vedených novými sýrskymi bezpečnostnými silami.
Ešte stále však nie je jasné, kto presne je za tieto úmrtia zodpovedný.
Ghaith Músa, 52-ročný bývalý brigádny generál, bol posledný zo šestnástich dedinčanov, ktorí boli pochovaní na fahílskom cintoríne po tom, ako sa ozbrojenci prehnali touto asi šesťtisícovou komunitou v provincii Homs. Väčšina obetí boli dôstojníci Asadovej armády.
Sektárske spory však na svahoch pod Fahílom, kadiaľ vedú cesty do sunnitských komunít, siahajú roky dozadu.
Pred trinástimi rokmi boli práve alavitskí dedinčania v tejto oblasti obvinení z jednej z najtemnejších kapitol sýrskej občianskej vojny: masakru sunnitov v neďalekom regióne Houla.

Zahynulo tam viac ako sto ľudí - väčšinou žien a detí. Deti zabalené do bielych pohrebných rubášov sa stali jedným z najnezabudnuteľnejších obrazov vojny.
Niektorí z ozbrojencov, ktorí v januári chodili vo Fahíle od domu k domu a ťahali alavitských mužov na smrť, pochádzali z Houly, uviedol miestny predstaviteľ, ktorý hovoril pod podmienkou zachovania anonymity zo strachu z odvety.
Poukázal na miesto v olivovom háji na okraji dediny, kde sa niekoľko hodín po náletoch našlo deväť tiel. Na zemi boli ešte stále rozhádzané prázdne nábojnice a tráva bola začervenaná od krvi.
Vraždy súviseli „na sto percent“ so sektárskymi spormi z minulosti, povedal.

Jeden sýrsky ľud
Bolo okolo ôsmej hodiny ráno, keď konvoj terénnych áut, z ktorých niektoré boli vybavené guľometmi, dorazil do Fahílu za zvukov streľby, spomínajú obyvatelia.
Vdova po Músovi, 46-ročná Badíja Zajdúová povedala, že sa držala za nohy jedného z maskovaných ozbrojencov, ktorí vošli do jej domu, a prosila ho, aby jej manžela ušetrili.
„Povedala som mu, že môj manžel je nevinný. Slúžil len na jednej pozícii, v kancelárii - nikdy neslúžil na fronte,“ povedala.
Potom už Zajdúová videla tvár svojho manžela len na fotografii z márnice, jeho bradu špinavú od krvi.
„Podľa akého zákona ho môžu len tak zabiť?“ spýtala sa, keď sedela v miestnosti plnej smútiacich, a na jej tvári bolo vidieť daň za žiaľ a bezsenné noci. „Ak ho upodozrievajú, mali by ho vypočuť a súdiť.“
Keď sa v decembri dostala k moci Šaráova militantná skupina Haját Tahrír aš-Šám, sľúbil amnestiu pre tých, ktorí sú v spojení s Asadovým režimom a nemajú „krv na rukách“.
Otvorili sa centrá zmierenia a bývalí vojaci a stúpenci režimu ako napríklad manžel Zajdúovej, mohli odovzdať zbrane a byť vyšetrovaní, aby sa zistilo, či boli priamo zapojení do Asadovej vraždiacej mašinérie.
„Nerobili sme si veľké starosti, pretože vykonal zmierenie a nemal žiadne zbrane,“ povedala Zajdúová.
Ala Ibrahim, 33-ročný stavebný inžinier, cestoval autobusom do Fahílu, aby navštívil svoju rodinu, keď do dediny vtrhli bojovníci. Nikdy neslúžil v armáde, pretože ako jediný syn bol od toho oslobodený.
„Si alavita?“ opýtali sa ho podľa výpovedí svedkov pred tým, ako ho vytiahli z autobusu na kontrolnom stanovišti neďaleko dediny. Jeho veci vrátane tašky a dokladov totožnosti zostali v autobuse. Jeho telo sa našlo o deň neskôr neďaleko kontrolného stanovišťa.
„Prečo mi vzali svetlo z očí, nádej zo srdca? Teraz je pre mňa život ničím,“ povedal jeho otec, 69-ročný Ghussan Ibrahim, učiteľ angličtiny na dôchodku, keď vedľa neho plakala jeho manželka a dve dcéry. „Chladnokrvne ho streliť pištoľou do hlavy. Čo sme urobili?“
Keďže vo Fahíle a okolí bolo cítiť hnev a napätie, Šará deň po Músovom pohrebe vyslal do dediny oficiálnu delegáciu. Dav ľudí zahalených v čiernom zaplnil hlavnú ulicu. Niektorí stáli na múroch. Nakláňali sa cez boky balkónov. Jeden muž držal v rukách tabuľky s menami mŕtvych a siedmich stále nezvestných dedinčanov.
„Buďte pokojní,“ poučoval dav vodca komunity cez reproduktor. „Môžete skandovať len za slobodnú Sýriu a za mučeníkov.“
Dav jednohlasne zvýšil hlasy: „Jeden, jeden, jeden, sýrsky ľud je jeden.“
V súkromí však niektorí vyjadrili obavy z toho, že alaviti nemajú v Šaráovej novej Sýrii miesto.

Čas mečov
Približne jedenásť kilometrov odtiaľto je mesto Taldou, miesto masakru z roku 2012. Obyvatelia obviňujú z vraždenia jednotky známe ako „šabíha“ z okolitých alavitských dedín, zatiaľ čo sa Asadova armáda všetkému prizerala.
Jedna žena, Samira Suwaihiová, spomína, ako páchatelia zabili 45 členov jej rozvetvenej rodiny a v jej obývačke dosekali desiatky ľudí - príbuzných a návštevníkov.

Dvaja ozbrojenci vytiahli jej manžela von a zastrelili ho, potom spustili paľbu na rodinu, ktorá sa pozerala z okna, povedala. Jej šesťročný vnuk padol na zem a držal sa za strelnú ranu na krku.
„Ukázal mi krv na ruke. Snažil sa postaviť, ale nedokázal udržať rovnováhu,“ povedala a dodala, že sa jej podarilo utiecť do kravína a ukryť sa.
Keď však Asadov režim padol, ľudia zo „susedných dedín si mysleli, že ich zabijeme“, povedal 45-ročný Nidal Abdulrazzak, ktorý prišiel o manželku a tri zo svojich štyroch detí vo veku dva, štyri a sedem rokov.
„Lenže náboženstvo a logika znamenajú, že čakáme na zákon,“ dodal s tým, že oblasť už trpela dosť.
Nie všetci však majú rovnaký názor ako Abdulrazzak. „Toto je čas mečov,“ píše sa na čerstvo namaľovanom nápise na miestnej veži s hodinami.
„Ak vystrelíte guľku, nemôžete na oplátku očakávať bozky,“ povedal Faisal Šaikh, ktorý pri masakre v roku 2012 prišiel o štrnásť príbuzných, väčšinou žien a detí.
Gestom ukázal na alavitské dediny v kopcoch. „Keby to bolo dovolené, tak by sme tie hory zrovnali so zemou,“ povedal.