Aj Rusko potrebuje pauzu vo vojne a už dávno je ekonomickým vazalom Číny. Nie je však vylúčené, že Trump Rusov využije proti Európe.
Šéf Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) ALEXANDER DULEBA vraví, že teraz je kľúčové, aby Európa jasne definovala, ako má vyzerať európska bezpečnosť a čo očakáva od Ruska. Dostať sa do konfliktu s najbližšími partnermi je podľa neho ohrozením záujmov Slovenska.
"Nemôžeme brániť dvadsiatim členským krajinám, aby riešili otázku spoločnej bezpečnosti tak, ako uznajú za vhodné. Máme právo na geopolitický dadaizmus, no aj Nemci, Francúzi, Briti, Nóri a Poliaci majú právo robiť veci podľa seba,“ vraví.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo sme už raz zablokovali debatu o spoločnej bezpečnosti,
- k akým dohodám musí Európa dotlačiť Rusko,
- prečo Trumpa nezaujíma, čo bude po vojne,
- či si mal Zelenskyj v Bielom dome zahryznúť do jazyka,
- aký má Rusko ekonomický a politický problém,
- prečo je Rusko vazalom Číny a už nie je veľmoc,
- ako sa slovenská diplomacia zahráva so smerovaním krajiny.
V piatok sme videli konflikt v Bielom dome, v utorok zastavenie vojenskej pomoci Ukrajine, Elon Musk tweetuje o odchode z NATO. Sme svedkami rozpadu bezpečnostnej architektúry západného sveta?
Sme svedkami straty dôvery. Debata o tom, že Američania nemajú platiť za európsku bezpečnosť, lebo Európania sú bohatí, však nie je nová – je tu už od čias Baracka Obamu.
Už keď som sa okolo roku 2005 rozprával s expertmi v amerických think-tankoch, pýtali sa ma, prečo vlastne majú niesť zodpovednosť za bezpečnosť Slovenska či Európanov. Táto otázka ma prekvapila, v tom čase totiž ešte na Slovensku prevládala euroatlantická eufória.
Nie Trump, ale Obama nastolil tému, že prioritou pre USA sú záujmy v Pacifiku a vzťah k Číne, od čoho závisí americká prosperita a bezpečnosť. Paradoxne vždy, keď sme začali hovoriť o nejakom európskom pilieri NATO a vzatí obrany do vlastných rúk, nestretlo sa to s pochopením Američanov. Akoby nevedeli, čo od nás chcú.
Trump v tom len pritvrdil a začal žiadať, aby sme zvýšili výdavky na obranu. Keď sa začala vojna, na chvíľu sme na to zabudli a téma nás zjednotila – spoločne ideme podporovať Ukrajinu proti ruskej agresii. Ten problém však nezmizol a bolo jasné, že keď sa vráti Trump, bude opäť na stole.
Trump je prezidentom len mesiac, no máme tu vážny problém. Sme v inej situácii, máme tu vojnu a európsku bezpečnosť už nie je možné oddeliť od výsledku tejto vojny. Nehovoriac o štýle, akým túto tému uchopil Trump a jeho tím už od Mníchovskej bezpečnostnej konferencie.
Musíte však uznať, že aktuálne to nie je len o nátlaku na zvýšenie výdavkov. Rozpadá sa dôvera medzi spojencami a deje sa to extrémne rýchlo.
Áno, aj keď ešte nevieme, aká by bola Trumpova politika a reakcia, ak by došlo k nejakej vojne týkajúcej sa členského štátu NATO. Jeho podmienky sú však jednoznačné: berte zodpovednosť za bezpečnosť do svojich rúk, zvýšte výdavky na obranu. Už v roku 2022, po začiatku vojny, prišli Francúzi s nápadom vzniku Európskeho politického spoločenstva (EPC).
Cieľom bolo združiť všetky európske štáty vrátane tých, ktoré nie sú členmi EÚ alebo NATO, aby sa mohli rozprávať o tom, ako by mala vyzerať Európa po tejto vojne. Súčasťou, samozrejme, neboli Rusko a Bielorusko, ktoré sa zdiskreditovali vojenskou agresiou proti Ukrajine.
Lenže vtedy mnohé štáty, najmä tie na východe, vrátane nás, trvali na tom, že bez Američanov táto debata nemôže prebiehať. Takže platformu sme tu mali, no sami sme sa rozdelili na dva tábory.
Európski lídri teraz hovoria o zlomovom bode v debate o bezpečnosti. Nie je neskoro?
Tá debata sa nezačala teraz. Minulý rok zvolal Emmanuel Macron do Paríža stretnutie lídrov, aby sa porozprávali o tom, čo bude Európa robiť, ak Donald Trump vyhrá voľby a bude robiť nevyspytateľnú politiku. Diskutovali o tom, ako riešiť európsku bezpečnosť bez Američanov alebo v lepšom prípade v spolupráci s nimi. To bol summit, kde náš premiér zverejnil jeho obsah a hovoril, že sa tam stretávajú vojnoví štváči. Odvtedy nás naň už nepozvali, Fico nás izoloval.
Dnes sú na stole dve kľúčové možnosti a veci, ktoré musíme riešiť. Buď sa na Ukrajine upatlá nejaké prímerie a obe strany sa dohodnú, kto bude ovládať Luhansk či aké budú mať Ukrajinci bezpečnostné garancie, alebo sa táto vojna skončí rekonštrukciou európskeho bezpečnostného poriadku. V Európe sa musíme vedieť dohodnúť, čo sú kľúčové veci, aby sme sa tu cítili bezpečne a kde Rusov chceme mať, pretože oni sú hrozbou.
Rus by nemal rokovať len s Ukrajincami o tom, že si ukradol 20 percent územia a chce, aby to všetci uznali.
Čo by teda mal byť náš cieľ?
Potrebujeme Rusko dostať späť k základným dohodám, k Zmluve o konvenčných silách či k Viedenskému dokumentu, ktorý je pilierom vojenskej transparentnosti a ktorý určoval národné kvóty na počet tankov, lietadiel, diel či vojakov.
Táto dohoda sa prijala, keď sa rozširovalo NATO. Jej výsledkom bolo aj to, že keď Slovensko vstupovalo do NATO, tak sa de facto odzbrojilo. Po rozpade Československa sme mali 70-tisícovú armádu, dnes máme ledva 20-tisíc vojakov. Týkalo sa to aj okolitých krajín. Dohodol sa regionálny limit a tiež existovali obmedzenia, aby nebolo možné len tak presúvať zbrane či vojenské základne do nových členských štátov NATO. Vstup do NATO de facto oslabil našu vojenskú infraštruktúru, išlo však o súčasť politickej dohody. Ak niekto argumentuje tým, že po rozširovaní NATO sa rozširovala vojenská infraštruktúra, je to hlúposť. Rusko napriek tomu od tejto zmluvy v roku 2007 odstúpilo. Potrebujeme, aby sa Rusko k týmto dohodám vrátilo. Jediná správna stratégia je rekonštrukcia európskeho bezpečnostného poriadku.
Je však takáto stratégia možná vo svete, kde americký prezident uvaľuje sankcie na Medzinárodný trestný súd, kde Elon Musk hovorí o vystúpení USA z OSN, kde Rusko porušuje bez následkov medzinárodné dohovory? Základné zmluvy, ktoré vytvárajú nejaký svetový poriadok, nie sú rešpektované.
