„Je dôležité uvedomiť si, že podobné veci sa môžu stať aj na miestach, ktoré považujeme za relatívne bezpečné. Kto by bol už len vtedy očakával, že dôjde k teroristickému útoku na nórskom vidieku? Bolo by to pravdepodobne posledné miesto na svete, na ktoré by ľudia pred rokom 2011 ukázali,“ vraví pre denník SME BJØRN IHLER, ktorý v roku 2011 prežil teroristický útok na nórskom ostrove Utøya.
Ihler v rozhovore vysvetľuje napríklad to, prečo sa útočníci rozhodnú spáchať násilný zločin aj za cenu ohrozenia ich vlastného života. V decembri 2024 v Bratislave vystúpil na podujatí Impact Summit, ktorý organizuje Nadácia Pontis.
„Skupiny na Slovensku a v Česku sú prepojené s komunitami, ktoré pochádzajú z USA a navzájom sa inšpirujú k teroristickým útokom vo svojom okolí.“
Od útoku Andersa Breivika na ostrove Utøya uplynulo 13 rokov. Čo sa vo svete odvtedy zmenilo?
Zmenilo sa odvtedy mnoho vecí, ale myslím si, že najvýznamnejšou z nich, pokiaľ ide o extrémizmus a terorizmus, je zvrat v médiách.
V roku 2011 boli mediálne inštitúcie stále hlavným spôsobom, akým ľudia získavali informácie.
Áno, sociálne siete v danej dobe síce už boli na vzostupe, ale neboli populárne v rovnakej miere, v akej sú populárne dnes. Narážam napríklad na ich spoločenský dosah na voľby.
Odvtedy sme boli svedkami toho, ako niektorí ľudia prešli od pomerne súdržného chápania sveta prostredníctvom médií k výrazne roztrieštenému chápaniu sveta.
V spoločnosti už nezdieľame rovnaké vnímanie reality - a práve to v skutočnosti poháňa polarizáciu, ktorá zase vedie k nebezpečným okolnostiam, ako sú konšpiračné teórie inšpirujúce teroristov a extrémistov po celom svete.
Môžeme to badať všade navôkol.
Bjørn Ihler:
- s líbyjskou aktivistkou Asmou Chalífovou založil Khalifa Ihler Insitute,
- založil projekt Extremely together,
- a založil tiež firmu Revontulet.
Zároveň sme do istej miery videli dominové účinky nórskeho útoku, ktorý inšpiroval násilných extrémistov a teroristov po celom svete.
Breivikove činy boli niečím, čo si všimli aj iní útočníci, ako napríklad terorista z Nového Zélandu.
Aké stopy útok zanechal na vás?
V danej dobe som prechádzal rôznymi životnými zmenami, nakoľko som mal iba 20 rokov, ale útok ma, pochopiteľne, zmenil v mnohých nečakaných smeroch.
Je očividné, že udalosť ovplyvnila moju kariérnu cestu, no zmenila aj môj pohľad na samotné ľudstvo. Dnes už totiž viem, že ľuďom hrozia nebezpečenstvá v úplne inej miere, než im hrozili v minulosti.
Ale v neposlednom rade sa, pochopiteľne, zmenilo aj moje vnímanie extrémizmu. Je dôležité uvedomiť si, že podobné veci sa môžu stať aj na miestach, ktoré považujeme za relatívne bezpečné. Kto by bol už len vtedy očakával, že dôjde k teroristickému útoku na nórskom vidieku? Bolo by to pravdepodobne posledné miesto na svete, na ktoré by ľudia pred rokom 2011 ukázali.
Skutočnosť, že sa to mohlo stať aj tam, znamená, že sa to môže stať kdekoľvek na svete. Je to jednoducho určitá výzva, ktorú teraz všetci musíme brať vážne.
V súčasnosti je mojou prácou zabezpečiť, aby ľudia na svete vrátane Slovenska či Nórska, vedeli, že nie sú imúnni voči extrémizmu alebo terorizmu.
Viete teda vysvetliť, ako sa v dnešnej dobe medzi ľuďmi šíri extrémistický trend?
Pre väčšinu ľudí, ktorí sa vrhnú do extrémistických vôd, je to celé o nájdení pocitu spolupatričnosti a uznania v rámci komunity.
Spôsob, akým tvoríme naše identity, sa do určitej miery zmenil s rozmachom sociálnych médií a internetovou komunikáciou. Teraz totiž ľudia jednoducho nachádzajú zmysel svojho života vo väčšej miere na internetových platformách ako v reálnom svete.
Extrémisti to často zneužívajú vo svoj prospech v rámci strategického náboru nových členov, nakoľko je pre nich segregácia ľudí v menších zoskupeniach výhodná.
Kopú do ľudí v MHD aj na ulici. V Bratislave vyčíňa maskovaná skupina, používa neonacistickú symboliku Čítajte Sprvu sa zameriavajú na sociálne siete ako Facebook či Bluesky, ktoré používajú na šírenie extrémistickej ideológie. Postupne však v rámci radikalizácie vťahujú ľudí, ktorí sa o podobné témy začali zaujímať, do tajných četovacích skupín. Zvyčajne už ide napríklad o aplikáciu Telegram a podobné šifrovacie platformy.
V rámci týchto sfér si ľudia postupne medzi sebou vytvárajú skutočne silné putá, ktoré sa ani nemusia týkať konkrétnych geografických oblastí.
Napríklad skupiny na Slovensku a v Česku sú prepojené s komunitami, ktoré pochádzajú z USA a navzájom sa inšpirujú k teroristickým útokom vo svojom okolí.
V minulosti sa to všetko predovšetkým spájalo s geografickými oblasťami, ale teraz je to už spojené s internetovou kultúrou, ktorá má väčší medzinárodný vplyv ako reálny svet.
Vysvetlili ste, kde sa ľudia zvyčajne radikalizujú, ale odkiaľ sa v nich berie skutočná potreba zaútočiť na nevinných ľudí?
Ľudia hľadajúci zmysel svojho života, ktorí ho zrazu objavili v extrémistických komunitách, sú do veľkej miery manipulovaní náborovými extrémistami.
Extrémizmus je zároveň zvyčajne poháňaný pocitom nadradenosti a strachom z inakosti. Ide v podstate o popieranie rozmanitosti.
To všetko podporuje vieru vo vlastnú dôležitosť. Extrémisti jednoducho veria, že je ich presvedčenie dôležitejšie ako čokoľvek iné a práve to používajú na ospravedlnenie svojich útokov.
Takže nájdenie pocitu spolupatričnosti a uznania v rámci komunity, ako aj pocit nadradenosti a strach z inakosti ľudí v konečnom dôsledku vedú k násiliu.
Ako to, že sú útočníci odhodlaní spáchať násilný zločin aj za cenu ohrozenia vlastného života?
To sa zvyčajne medzi útočníkmi líši, ale ide predovšetkým o dva hlavné trendy.
Jedným z nich je opäť prvok existenčného strachu, nakoľko útočníci skutočne veria, že ak násilný zločin nevykonajú, tak spoločnosť zanikne. Tu treba pochopiť, že spáchanie útoku je pre nich skutočne dôležité, pretože veria, že spoločnosť ochránia.
V druhom prípade sa však čoraz častejšie stretávame s tým, že útok je určený na propagáciu ich vlastnej osoby. V extrémistických komunitách útočníci totiž získavajú osobné uznanie za to, čo spáchali.
Zaujímavým príkladom je komunita s názvom Terrorgram, ktorá má svoj vlastný panteón svätých. Ide o postavy, ako sú Breivik, útočník z Nového Zélandu, ale aj strelec zo Zámockej na Slovensku.
Všetci sú v extrémistických komunitách vnímaní ako inšpiratívne postavy, ktoré chcú ostatní nasledovať. Ľudia sú jednoducho ochotní vykonávať násilné zločiny, aby za to získali osobné uznanie.
Na Zámockej útočil podľa manuálu. V USA zatkli lídrov Terrorgramu, huckali k útoku aj Juraja K. Čítajte Myslíte si, že je súčasný stav na Slovensku odlišný od iných štátov? Alebo má extrémizmus v akejkoľvek krajine podobné prvky?
Všade má podobné prvky. Slovensko nie je oddelené od zvyšku sveta. A slovenský extrémizmus je prepojený aj s dianím v Česku, Rakúsku a Maďarsku.
Je to ťažké vnímať oddelene, nakoľko je extrémizmus vo všeobecnosti jednoducho popieranie rozmanitosti.
Extrémizmus na Slovensku, ktorý do značnej miery predstavuje akási krajná pravica, napríklad opovrhuje migrantmi. To znamená, že v sebe nesie pocit nadradenosti aj strach z inakosti.
V posledných rokoch je situácia na Slovensku skutočne vyhrotená. Panovala v Nórsku pred útokom Breivika podobná atmosféra?
To rozhodne nie. Slovensko je politicky oveľa polarizovanejšie a na politickej úrovni je v krajine zároveň oveľa väčšie napätie než kedykoľvek v Nórsku.
Nórsko bolo vždy v mnohých ohľadoch relatívne súdržné.
Aj pokus o atentát na Roberta Fica ukázal ako extrémne je Slovensko rozdelené, a to je naozaj znepokojujúce. Avšak polarizácia rastie na celkom kontinente. Môžeme to pozorovať v Nemecku, Maďarsku aj vo Francúzsku.
Ako polarizácia ovplyvňuje spoločnosť?
V podstate ľudí núti stiahnuť sa do svojich vlastných bublín.
Všetci sme zvyčajne pomerne selektívni, pokiaľ ide o to, s kým trávime svoj čas. Máme tendenciu vyhľadávať ľudí, ktorí zmýšľajú rovnako ako my. A to je čiastočne súčasťou toho, prečo k polarizácií vôbec dochádza.
Čoraz častejšie sa však zároveň deje aj to, že sa odmietame spojiť s ľuďmi, ktorí vidia svet odlišne.
Žijeme vedľa seba, ale nesnažíme sa pochopiť jeden druhého. Mlčíme, aby sme sa vyhýbali rôznym výzvam. A to všetko postupne vedie k akémusi rozpadu empatie, nakoľko nedokážeme pochopiť, aké to je chodiť v koži toho druhého.
Avšak práve v tom podľa mňa spočíva aj jedno z kľúčových riešení, ktoré by nám pomohlo nájsť spoločnú reč. Je totiž potrebné naučiť sa znovu spojiť s ľuďmi, ktorí vidia svet odlišne ako my.
Učenie sa jeden od druhého je najlepším spôsobom, ako sa vyvíjať. Iba spoločne môžeme prísť k novým poznaniam. A dôležité je tiež spochybňovať naše vlastné myšlienky. Je to však v rozpore s tým, ako dnes fungujeme.
A to nenarážam iba na sociálne médiá. Ide o celkový technologický vývoj. Potraviny si napríklad jednoducho necháme doručiť a už nikdy nikoho nemusíme vidieť.
To všetko vedie k odlúčeniu od reálneho sveta.
Čo považujete za najväčšiu chybu, ktorej sa vlády systematicky dopúšťajú v boji proti extrémizmu a terorizmu?
Problém je, že mnohé vlády v boji proti radikalizácii nespolupracujú s verejnosťou.
Na svete, bohužiaľ, čoraz častejšie dochádza k odstrihnutiu vlád od spoločností a politici následne často nechápu, čo sa medzi občanmi deje.
Bombica, ktorý je stíhaný pre extrémizmus, do väzby nevzali Čítajte Potrebujeme, aby všetci pochopili svoju úlohu z hľadiska budovania väčšej súdržnosti. Zároveň však musíme všetci pochopiť, že extrémizmus a terorizmus skutočne ničia životy.
Každý jednoducho musí zohrať svoju úlohu pri vytváraní bezpečnejšej spoločnosti – či už medziľudskými diskusiami alebo všeobecnou spoluprácou.
S líbyjskou aktivistkou Asmou Chalífovou ste založili organizáciu Khalifa Ihler Insitute, ktorá bojuje proti šíreniu nenávisti. Ako teda odvrátiť ľudí od extrémizmu?
Kľúčová je, samozrejme, komunikácia, ktorá môže trvať mesiace, dokonca roky. Vzájomné pochopenie sa buduje postupne.
Celé je to však predovšetkým o tom, aby sa extrémisti zblížili s osobou, s ktorou nesúhlasia. Základom je totiž vzájomné vnímanie ľudskosti, ktoré sprvu často chýba.
Každý má právo na inú životnú perspektívu, ale vnímanie ľudskosti pri osobách, s ktorými nesúhlasíte, je v rámci zmierňovania napätia nenahraditeľné.
Ako je možné, že po tom všetkom, čo ste si prežili, stále veríte ľuďom?
Hm. V živote som síce prežil konflikt so šialeným človekom, ale nemôžem predsa dopustiť, aby jedna osoba zmenila moju všeobecnú skúsenosť so svetom.
Počas cestovania som stretol množstvo úžasných ľudí, ktorých cieľom je urobiť zo sveta lepšie miesto na život. A dobrí ľudia jednoducho skutočne prevažujú nad tými zlými. To mi dodáva nádej.
Nemôžeme dopustiť, aby šialenci zmenili našu vieru v dobrý svet.
