Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
Deti z mesta Dárajá, ktoré vojna roztrúsila po celej Sýrii, vyrastali obklopené tajomstvami. Prečo po nich do školy prichádzali vždy len ich mamy, prečo zabili ich otcov a kto ich zabil?
Nebolo to tak, že by ostatní ľudia nevedeli pravdu, no hovoriť o nej za vlády režimu prezidenta Bašára Asada znamenalo riskovať podobný osud.
Asad je síce už preč, ale 14 rokov konfliktu si na deťoch v krajine vybralo ťažkú daň. Rodiny hovoria, že práve skrytá strata blízkej osoby bola často najneznesiteľnejšia.
V čase, keď nové islamistické vedenie krajiny upravuje spôsob, akým sa v školách vyučujú dejiny Sýrie, žiaci, ktorí poznajú len vojnu, majú problém prekonať traumy z vlastnej minulosti.
Pomáhajú im v tom napríklad pedagógovia a odborníci na duševné zdravie, ktorí zase posudzujú detské potreby a spôsoby riešenia ich problémov.
„Ak teraz totiž nemáte priestor na pochopenie svojho smútku, vo vašom neskoršom živote sa to samo od seba prirodzene neurovná,“ vraví psychologička Yara Alaštarová.
V článku sa dočítate:
- koľko detí v Sýrii potrebuje humanitárnu pomoc,
- ako odborníci pracujú s deťmi,
- prečo sa učitelia obávajú osnov islamistov.
Hľadanie správnych slov
Dárajá a ďalšie predmestia juhozápadne od Damasku boli v roku 2011 srdcom povstania proti Asadovi. V občianskej vojne, ktorá nasledovala, Asadove jednotky mnohé tieto predmestia obliehali a bombardovali, ničili domy a povstalcov a civilistov vyhladovali.
Do roku 2012 väčšina rodín utiekla, aby si našla nový život v neznámych štvrtiach. Často odchádzali bez mužských príbuzných, ktorí zostali bojovať alebo ich bezpečnostné sily "nechali zmiznúť".
V tom čase 44-ročná Abir Kišiková stále dojčila dcéru Sadeel. Z mesta Dárajá utiekla s dieťaťom v jednej ruke a v druhej zvierala ruku sedemročnej dcéry Nadie.
Kišikovej manžel Gajít zostal bojovať. Do roka bol mŕtvy, ale jej trvalo oveľa dlhšie, kým našla správne slová, ako to povedať svojim deťom.
Asadov sledovací aparát bol taký rozsiahly, že keď ľudia hovorili o tom, že múry majú uši, žartovali len napoly. Rodičia sa obávali, že ak budú doma o veciach hovoriť príliš otvorene, ich deti by mohli zopakovať to, čo počuli, aj mimo domu.
„Bolo pre ne príliš nebezpečné rozprávať sa o tom v škole,“ povedala Kišiková. „Ak by sa dcéry niekto opýtal, čo sa stalo, nemohla by mu to povedať.“
Liberálna demokracia Sýriu nečaká. V hre je afganský scenár aj chaos Čítajte Sadeel, ktorá má teraz 13 rokov, mlčky pozerala na otcov, ktorí chodili so svojimi dcérami po ulici, a pýtala sa matky, prečo nemôže mať aj ona jedného.
„Nedalo sa tomu uniknúť. Nemohli sme hovoriť o tom, čo sa stalo, ale nič, čo som urobila, nebolo dosť dobré... nebolo to také, ako mať otca,“ vraví Kišiková.
Bez správneho vyjadrenia straty blízkej osoby deti často nedokážu spracovať jej rozsah, vraví Alaštarová, ktorá pracuje v charitatívnej organizácii INARA, založenej na podporu detí postihnutých vojnou. Teraz, keď režim padol, pracuje na budovaní priestorov pre deti v meste Dárajá.
V dňoch po Asadovom úteku zo Sýrie bol Damask plný eufórie aj hnevu dlho utláčaných občanov. Mnohé rodiny sa dozvedeli, že nezvestní príbuzní sú pravdepodobne mŕtvi. Ľudia rozdelení konfliktnými líniami sa opäť spojili.
Gajítov brat Rami, ktorý roky žil na území ovládanom povstalcami, prišiel za dievčatami. „Nevedela som, že majú v sebe toľko emócií,“ spomína Kišiková s tým, že keď vošiel do dverí, vrhli sa naňho a vzlykali.
„Objali ho tak silno, až som si myslela, že ho nikdy nepustia.“
Hrozba výbuchu
Podľa odhadov UNICEF-u viac ako 7,5 milióna detí v celej Sýrii potrebuje humanitárnu pomoc. Psychologickú daň z deprivácie však nad rozbitými predmestiami Damasku stále cítiť.
V Džobare sa sotva nájdu domy, do ktorých by sa rodiny mohli vrátiť. V Dáraji sa zase deti hrajú medzi troskami a krátermi po bombách. Malí chlapci nosia páperové bundy, ale nemajú ponožky - aby sa zahriali, pália pneumatiky.
Charitatívne organizácie zaoberajúce sa odmínovacími prácami varujú, že deťom stále hrozí smrť alebo zranenie od nevybuchnutej munície.
Sýrsku ekonomiku dusia sankcie a korupcia. Najviac zasiahnuté sú pritom práve vysídlené rodiny. Kišiková sa s dievčatami presťahovala do Jdaydet Artooz, ďalšieho juhozápadného predmestia, kde našli byt s trochou nábytku, aj keď nájom si ledva môžu dovoliť.
Kišiková si našla dve zamestnania, ale stále sa trápila. Po západe slnka, bez peňazí na generátor, žila rodina v tme. Niekedy plakala od samého vyčerpania, ale snažila sa to nerobiť. Cítila, že jej emócie nasáva najmä Sadeel. „Všetko vnímala,“ povedala Kišiková.
V približne 25 kilometrov vzdialenej Dúme učitelia vravia, že ich žiaci sú buď uzavretí do seba, alebo príliš hluční. Ich sebavedomie je nízke a majú problémy so sústredením sa. Keď sedemročný chlapec nedávno zakopol a zlomil si ruku, lekári dospeli k záveru, že jeho kosti boli oslabené podvýživou.
Pred vojnou chodili do školy takmer všetky sýrske deti. Dnes miera zápisu do školy patrí k najnižším na svete. Podľa pedagógov sa kvalita vzdelávania prudko znížila a žiaci už od druhého ročníka čelia tlaku, aby zanechali štúdium v prospech platenej práce alebo aby prevzali úlohu opatrovateľov.
Na predmestiach, ktoré boli v rukách povstalcov a následne na ne útočili Asadove sily, aj učitelia prežívali vlastnú traumu - a obávali sa, že ju prenesú na svojich žiakov.
Jeden z najobludnejších diktátorov 21. storočia? Asad po sebe zanechal spúšť Čítajte „Keď režim bombardoval školy, rodičia sa báli posielať sem svoje deti,“ povedala Dalal Mohammed Aqeelová, 54-ročná riaditeľka jednej zo základných škôl v Dúme. „Hovorila som im, že nedovolíme, aby sa deťom niečo stalo, ale moja tvár asi hovorila niečo iné.“
Po tom, ako režim v roku 2018 oblasť znovu dobyl, bola Aqeelová zadržaná pre podozrenie zo sympatií k povstalcom. Podľa jej slov ju vypočúvali štyrikrát a stále má pri sebe dokumenty, ktoré dokazujú, že majetok jej rodiny bol zmrazený a ich pohyb podlieha zákazu cestovania.
„V škole som sa musela tváriť, že sa to nedeje,“ povedala. „Deti boli traumatizované. Ľudia, ktorí sa o ne mali starať, boli traumatizovaní. Všetci sme jednoducho museli pokračovať.“
Vláda každoročne organizovala pre sýrskych študentov národné súťaže v písaní esejí. Aqeelová si spomína na svoje obavy z toho, čo všetko by deti mohli napísať.
„Študentov sme vyzvali, aby písali o tom, aký je ich život, ale jedno z našich dievčat napísalo príbeh, ktorý bol až príliš úprimný,“ povedala. „Musela som jej povedať, aby ho prepísala a hovorila o priateľstve a rodinných hodnotách.“
Zmenená verzia získala ocenenie.
V Jdaydet Artooz Sadeel minulý rok požiadali, aby napísala chválu na Asada a jeho armádu. Tak veľmi sa nahnevala, že povedala, že už nebude chodiť do školy, ak ju k tomu budú nútiť, povedala Kišiková.
Teraz vláda vedená islamistami prepisuje školské osnovy. Povstalci, ktorí odstavili Asada od moci, vyhlásili, že odstránia všetok obsah, ktorý oslavuje desaťročia trvajúcu vládu jeho rodiny.
Pre niektorých pedagógov je ešte znepokojujúcejšie, že podľa prvých správ by mohli obmedziť aj výučbu evolúcie, občianskej náuky a predislamskej histórie.
Vyrastanie bez strachu
Rýchlosť pádu režimu bola pre deti, ktoré vyrastali v strachu, neskutočná a mätúca. V Dáraji skupina dobrovoľníkov INARA a psychológov otvorila priestor na hranie sa pre deti, aby mohli začať posudzovať rozsah ich neuspokojených potrieb.
Keď deti prekročili prah, viditeľne sa uvoľnili. Charitatívna organizácia nainštalovala kúrenie, vďaka ktorému bolo v miestnosti tak teplo, že si mohli vyzliecť kabáty a šály.
Deti sa tu hrajú v malých skupinkách, s farebnými kockami a takmer vždy stavajú domčeky. Desaťročný chlapec povedal psychológovi Rahafovi Bayatovi, že jeho výtvor je určený len pre niekoľko ľudí, aby mali všetci priestor na pohodlné bývanie. „Dám im sem aj bazén,“ vraví.
Neďaleko sa sústredene mračí Sadeel, počas toho, ako fixkami vyfarbuje strechu kartónového domu. Jej kamarátky Fatima a Sireen zase úhľadne oblepujú steny budovy.
„Veľa ich domov už nemá okná,“ vraví Bayat. „Väčšina detí tiež prišla o rodičov a naozaj teraz potrebujú veľa starostlivosti.“
Tisíc eur za návrat do Sýrie. Politici utečencov posielajú domov predčasne Čítajte Kišiková je hrdá na to, že Nadia, ktorá má teraz 19 rokov, sa dostala na Damaskú univerzitu. V telefonátoch domov jej dcéra povedala, že chce nájsť spôsob, ako sa jej odvďačiť za roky obety. „Ďakujem ti,“ povedala svojej matke. „Mám ťa rada.“
Je to útecha, vraví Kišiková, ale obavy z ich hroziaceho vysťahovania a z toho, ako sa s tým ona a Sadeel vyrovnajú, stále pohlcuje jej myšlienky.
V celom meste zatiaľ školy a charitatívne organizácie zostavujú skľučujúce zoznamy toho, čo budú deti v nasledujúcich mesiacoch potrebovať, od základných potrieb až po dlhodobé investície do vzdelávania a ekonomickej obnovy, ktoré by mohli zlepšiť ich životné šance. Rodiny medzitým hovorili, že robia všetko pre to, aby ich deti konečne našli aspoň priestor na vyjadrenie sa.
Aqeelová sa s úsmevom reportérom zverila s tým, čo by chcela, aby jej študenti písali vo svojich esejach teraz. „Všetko,“ povedala. „Chcem, aby vyrastali s vedomím seba samých. Nechcem, aby už cítili strach.“
