Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post
Kanadský premiér Justin Trudeau, ktorého vyniesla obhajoba progresívnej politiky na výslnie medzinárodného diania, čelil doma čoraz väčšiemu náporu. V pondelok nakoniec pod tlakom oponentov aj spojencov oznámil, že má v úmysle odstúpiť z funkcie lídra liberálov a uvoľniť miesto novému premiérovi.
Päťdesiattriročný Trudeau, syn bývalého premiéra Pierra Elliotta Trudeaua, bol prvýkrát zvolený v roku 2015. V rokoch 2019 a 2021 vyhral opätovné voľby, ale jeho popularita sa v poslednom roku prepadla v súvislosti s nedostatkom bytov a krízou životných nákladov.
Výzvy na jeho odstúpenie sa rozšírili po tom, ako minulý mesiac z vlády odišla jeho vicepremiérka a ministerka financií Chrystia Freelandová, ktorá Trudeaua obvinila, že sa viac sústreďuje na „nákladné politické triky“ než na existenčnú hrozbu, ktorú predstavuje nastupujúca administratíva Donalda Trumpa v USA.
Novozvolený americký prezident prisľúbil, že hneď v prvý deň svojho pôsobenia v úrade zavedie na kanadský tovar vysoké clá, ktoré podľa ekonómov zasiahnu hospodárstvo krajiny. Politická neistota tak zanechala Kanadu slabú a destabilizovanú iba niekoľko týždňov pred Trumpovým návratom do Bieleho domu.
V článku sa dočítate:
- aké úspechy dosiahol Trudeau,
- prečo sa Kanaďanom rokmi znechutil,
- kedy sa v Kanade musia konať voľby.
S prísľubom skutočnej zmeny
Trudeau mal vskutku očarujúci vzostup - už od narodenia bol v centre pozornosti a na obálkach časopisov. Počas federálnej volebnej kampane jeho otca v roku 1972 jeden reportér zažartoval, že z „bábätka Justina môže byť najlepší účastník kampane“ v rodine.
Po tom, čo Trudeau o 28 rokov neskôr predniesol na otcovom pohrebe smútočný prejav - „ľúbim ťa, otec“, povedal po francúzsky predtým, ako položil svoju hlavu na rakvu – začali pozorovatelia vážnejšie špekulovať o jeho možnej budúcnosti v politike.
V roku 2008 bol zvolený do parlamentu a v roku 2013 sa stal predsedom Liberálnej strany.
Strana, ktorá dominovala kanadskej politike po druhej svetovej vojne, bola vtedy v zúboženom stave. Trudeauovi liberáli pôvodne začali federálnu volebnú kampaň v roku 2015 na treťom mieste.
Trudeau sa snažil vystupovať ako odvážny outsider, ale jeho súperi o ňom hovorili ako o niekom, kto sa pretvaruje a v útočných kampaniach ho označovali za „nepripraveného“ vládnuť.
Trudeauovi sa však podarilo dostať k moci na vlne „trudeaumánie“ a získal väčšinovú vládu s prísľubom skutočnej zmeny. Dedič politickej dynastie sa stal akousi celebritou, ktorú doma i v zahraničí obletovali davy a robili si s ním selfie.
V jeho prvom kabinete zaujali prvýkrát miesta ministrov moslim aj osoba z radov domorodého obyvateľstva a prvýkrát v histórii Kanady mal parlament rovnaký počet mužov a žien.
Trudeau sa tiež snažil postaviť do úlohy protiváhy nastupujúcich pravicovopopulistických lídrov na Západe, pričom raz privítal sýrskych utečencov na letisku v Toronte a rozdával im zimné kabáty.
V roku 2017 ho americký časopis Rolling Stone umiestnil na svoju obálku a opýtal sa: „Prečo nemôže byť naším prezidentom?“
Podvodník Trudeau
Netrvalo dlho a etické prešľapy a kontroverzie narušili Trudeauov imidž. Kritici ho obviňovali, že je premiérom pre selfie a vyčítali mu pokrytectvo.
Sľúbil, že bude konať proti zmene klímy, ale kúpil ropovod. Povedal, že bude dodržiavať najvyššie etické normy, ale etický dozorný orgán dvakrát zistil, že porušil zákony o konflikte záujmov. Tvrdil, že Kanada je späť na svetovej scéne, ale spojenci tvrdili, že neťahá za jeden povraz.
V roku 2019 bol on a jeho najvyšší pomocníci obvinení, že nevhodne tlačili na Jody Wilsonovú-Raybouldovú, prvú generálnu prokurátorku z radov pôvodných obyvateľov krajiny, aby uzavrela mimosúdnu dohodu s inžinierskou firmou so sídlom v Quebecu, ktorá čelila obvineniam z korupcie, a degradovali ju, keď sa vzoprela.
Odporcovia ho označili za falošného feministu. Časopis Maclean's ho označil za podvodníka.
Potom sa objavili fotografie a videá, na ktorých bol Trudeau v mladosti prezlečený za osoby s čiernou aj hnedou farbou pleti. Opakovane sa ospravedlnil.
Po škandáloch Trudeau síce upadol, ale z hry nevypadol. V rokoch 2019 a 2021 vyhral opätovné voľby, pričom v oboch prípadoch získal v parlamente menšinu.
Kríza za krízou
Trudeauova vláda zlegalizovala marihuanu na rekreačné účely, zaviedla cenu uhlíka, vytvorila celoštátny program starostlivosti o deti v hodnote desať dolárov na deň, znížila detskú chudobu a urobila pokroky v oblasti zmierenia s pôvodným obyvateľstvom.
Vyslúžil si pochvalu za to, že počas prvej Trumpovej vlády viedol Kanadu cez náročné opätovné rokovania o Severoamerickej dohode o voľnom obchode. Po tom, ako Trump Trudeaua osobne urazil, sa na jeho stranu postavili aj súperi liberálneho lídra.
Keď udrela pandémia koronavírusu, Trudeauova vláda ľuďom poskytla miliardovú pomoc. Niekoľko mesiacov denne usporadúval tlačové konferencie pred svojou ottawskou rezidenciou, kde bol podobne ako mnohí Kanaďania v karanténe a pracoval z domu.
Jeho vláda však čelila ďalšej kríze v roku 2022, keď tisíce demonštrantov, ktorí svoje zoskupenie nazvali „konvoj slobody“, použili nákladiaky na blokádu Ottawy a niekoľkých hraničných priechodov na protest proti jeho vláde a povinnému očkovaniu, ktoré väčšinou nariadili provincie.
Trudeau sa odvolal na nikdy predtým nepoužité mimoriadne právomoci. Väčšina Kanaďanov tento krok podporila a postavila sa proti niekoľkotýždňovým blokádam, ale Federálny súd Kanady minulý rok rozhodol, že použitie právomocí bolo neopodstatnené.
Verejné vyšetrovanie s tým nesúhlasilo a konštatovalo, že uplatnenie zákona o mimoriadnych udalostiach bolo oprávnené. Uviedlo však, že Trudeauovo odmietnutie demonštrantov ako „okrajovej menšiny“ ich „utvrdilo v rozhorení proti vládnym orgánom“.
Mali ho plné zuby
Trudeau a jeho liberálna strana postupne prešli od nezdolnosti k ohrozeniu.
Aj keď im v posledných rokoch klesala podpora, liberálni zákonodarcovia si svoje rozhorčenie nad Trudeauom zvyčajne nechávali pre seba - čiastočne preto, lebo stranu zachránil z mizérie po jej historicky najhoršom výsledku vo federálnych voľbách v roku 2011, ale aj preto, lebo mu mnohí vďačili za kariéru.
Freelandovej rezignácia urýchlila pád, ktorý sa dlho zhmotňoval.
Liberáli minulý rok prehrali niekoľko mimoriadnych volieb na miestach, ktoré mali zvyčajne isté. Trudeau následne odstúpil od časti svojej charakteristickej domácej politiky: daniam z uhlíka a plánu na výrazné zvýšenie imigrácie. Žiadny z jeho pokusov zvrátiť liberálny prepad mu však nevyšiel. Po takmer desiatich rokoch vo funkcii ho už mnohí Kanaďania jednoducho mali plné zuby.
Potom prišiel 16. decembra Freelandovej rezignačný list, podpísaný „s vďakou“, ale vydaný niekoľko hodín pred tým, ako mala v parlamente predložiť aktualizovanú správu o rozpočte a hospodárstve.
Rezignácia jednej z jeho najvernejších spojenkýň Trudeaua zaskočila. Zrušil koncoročné rozhovory. Opozičné strany vyhlásili, že po návrate parlamentu po sviatkoch budú hlasovať za zosadenie jeho vlády v hlasovaní o nedôvere, čo by v Kanade vyvolalo nové voľby.
Počet liberálnych zákonodarcov, ktorí verejne vyzývali na jeho odstúpenie, každým dňom rástol.
Teraz, keď v prieskumoch zaostávajú za konzervatívcami o viac ako 20 bodov, je Trudeau pripravený opustiť liberálnu stranu na konci svojho takmer desaťročného pôsobenia vo funkcii premiéra tak, ako ju našiel: na ceste k potenciálnej historickej porážke. Voľby sa v Kanade musia konať do októbra.
