V tanci na vozíčku je majster, ale žije na ulici

"Pán Boh zaplať, tetuška zlatá, veľmi vás milujem," ďakoval mladej žene za milodar Rasťo Holoubek. Bývalý lesný robotník by rád ďalej pílil drevo. No nemôže. Keď v decembri 1992 cestoval do Vsetína do práce, padol na bratislavskej železničnej stanici do oka bande výrastkov. Dostal jeden úder, druhý, bodli ho a zrazu letel pod idúci vlak.

"Nohy boli fuč, ale prežil som," spomína. Najťažšie boli prvé roky. Bol lesníkom, ktorý nesmel do hory. A do toho kolotoč zháňania podpory, vybavovania dôchodku, pátrania po lacnom vozíku a kvalitných protézach. Z toho, čo dostával, si zadovážil skromnejší vozík a začal to skúšať prosbami o dary a milodary na uliciach.

"Veľmi by som chcel nový vozík, lebo sa bojím, že sa mi terajší rozpadne. Snívam tiež o protézach, takých lepších, vraj sa s nimi dajú robiť zázraky. Veľmi dobré, ale aj drahé, sú nemecké," hovorí Rasťo, ktorý je, mimochodom, majstrom Slovenska v tanci na vozíčku.

"Dávam ľuďom príležitosť prejaviť ľudskosť, súcit, dobrotu. Nie pre každého je to všedná príležitosť," tvrdí o tom, ako sa ľudia správajú, keď žiada o almužnu.

Skúšal to najprv v Bratislave, ale nie dlho. "Je to tam tvrdé. Je tam konkurencia, bezdomovci, chuligáni, neústupní policajti, inšpektori, kontrolóri a každú chvíľu tam hrozí nakladačka od nejakých unudených výrastkov. Alebo len také obyčajné zhodenie z vozíka, pre zábavu. Po zlých skúsenostiach som si povedal, že to musím skúsiť niekde inde. Vravím bratovi Erikovi, poďme na východ, do nejakého menšieho mestečka, mám také tušenie, že tam žijú lepší ľudia!"

Erik súhlasil. Obetoval mu časť svojho života - presťahovali sa do Michaloviec a sú tam šťastní. "Je to najkrajšie mesto na svete," hovorí vozičkár. Nikto sa nad ním nepohoršuje, nikto sa mu nevysmieva, nikto ho neuráža, ani ho nezhadzuje z vozíka. Mesto mu dokonca pomohlo nájsť ubytovanie za primeranú cenu na jednom z internátov. "Milujem východniarov."