Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
ALEPPO. Zložky s dokumentmi v suteréne oddelenia spravodajskej služby v Aleppe podrobne opisujú udalosti, ktoré sa tu odohrali. Sú v nich uvedené všetky obete a každý údajný zločin. V stránkach však nie je zachytený strach, nespomínajú ani mučenie, ani zápach v budove.
Podobné miesta nájdete v každom sýrskom meste. Išlo o piliere bezpečnosti štátu, ktoré boli také všadeprítomné, že ľudia nezriedka poznamenávali, že aj múry majú uši.
Ešte dlho predtým, ako sa väzni dostali do neslávnych sýrskych väzníc, boli sledovaní a vypočúvaní vo svojich vlastných štvrtiach. Tento povestný systém fungoval päť desaťročí a záviselo od neho prežitie dynastie Asadovcov.
Vládnuca rodina je teraz preč - minulý týždeň utiekla pred postupom sýrskych povstalcov na hlavné mesto, ale spisy vnútri oddelenia 322 v Aleppe ponúkajú pohľad na zneužívanie, ktoré tento klan vyžadoval.
V článku sa dočítate:
- ako Asadov režim využíval bezpečnostný systém v Sýrii,
- o slovníku mučenia väzniteľov,
- prečo polícia zvykla ľudí zatýkať.
Vážne prenasledovanie
Papierové spisy z prvých mesiacov povstania proti sýrskemu prezidentovi Bašárovi Asadovi v roku 2011 vypĺňajú medzery v tom, ako sa režim bránil. Oddelenie 322 bolo jedným zo stoviek, ktoré zadržiavalo a vypočúvalo civilistov a vojenských dôstojníkov a verbovalo informátorov na monitorovanie svojich susedov, ukazujú dokumenty.
Ako konflikt pokračoval, bezpečnostné zložky spolupracovali naprieč meniacimi sa frontovými líniami vojny a vypočúvali sýrskych občanov, ktorých najprv zatkli sily vedené Kurdmi, keď sa pokúšali utiecť z územia pod vplyvom vlády, uvádza sa v spise z decembra 2021.
Počas 13 rokov trvajúcej občianskej vojny v Sýrii bolo zabitých najmenej pol milióna ľudí a približne 100-tisíc ľudí zmizlo – a práve oddelenia ako 322 stáli na začiatku krvavého kolotoča.
Fotografia ženy medzi dokumentmi, ktoré zostali v pobočke spravodajskej služby 322 v sýrskom Aleppe. (zdroj: Salwan Georges — The Washington Post)Keď v piatok budovu navštívili reportéri z denníka The Washington Post, cely boli strašidelné - zhnité, studené a čierne. Potkany behali po kopách sivých prikrývok po väzňoch, ktorí utiekli, keď prišli povstalci. Na dverách ciel boli vyryté nápisy, ktoré označovali dni, ktoré tam ľudia strávili. Na jednom bolo jednoducho napísané: „Nemôžem.“
Vyšetrovatelia vojnových zločinov OSN tento mesiac uviedli, že Asadov režim využíval systém zadržiavania ako zbraň, pričom dospeli k tomu, že zlá koordinácia medzi bezpečnostnými zložkami v prvých mesiacoch povstania v roku 2011 napomohla šírenie revolúcie.
OSN uviedla, že inštrukcie zo sýrskeho Národného bezpečnostného úradu boli distribuované spravodajským pobočkám po celej krajine a nariaďovali im, aby „vyčistili“ každý geografický sektor od hľadaných osôb a potom poslali ich zápisnice z výsluchov „všetkým bezpečnostným pobočkám, aby ich mohli použiť pri identifikácii a vážnom prenasledovaní nových cieľov“.
Jeden z najobludnejších diktátorov 21. storočia? Asad po sebe zanechal spúšť Čítajte Dokumenty vo vnútri oddelenia 322 naznačujú, že táto politika sa nikdy nezastavila. Sprievodné listy k spisom obsahujú zoznam ďalších bezpečnostných zložiek, ktorým sa mali dokumenty skopírovať a poslať.
Stoly v blízkosti vchodu boli posiate dokladmi totožnosti ľudí, ktorí tam boli podľa všetkého zadržiavaní - niektorí ako zábezpeka na získanie priznaní od iných ľudí, uviedli obhajcovia zadržaných. Najmenej šesť pasov patrilo deťom mladším ako osem rokov. Na ďalších fotografiách boli usmiate mladé ženy.
Ľudia, ktorí prechádzali okolo budovy úradu, zo spomalených áut vzrušenie ukazovali na roztrhnutý obraz Asada nad vchodom do budovy. Oddelenie 322, bez akéhokoľvek nápisu či brány, by ste si mohli ľahko pomýliť s jedným z elegantných rodinných domov v tejto štvrti. Obyvatelia sa však podľa ich slov naučili mať od budovy odstup. Keď prechádzali okolo, zrýchlili krok, alebo odvracali zrak od vchádzajúcich či vychádzajúcich vozidiel.
Islamistickí povstaleckí bojovníci, ktorí objekt strážia, tvrdia, že o prehliadku opusteného objektu požiadal jeden zo susedov, ktorého v budove zadržiavali niekoľko dní len za to, že si dovolil vyjsť na balkón, ktorý mal na oddelenie výhľad.
„Zatýkali chudobných a okrádali bohatých,“ vraví Rafik Hakim, majiteľ autosalónu, ktorý s priateľmi popíjal kávu. Po desaťročiach diktatúry sa sprvu inštinktívne vyhýbali politickým diskusiám, až kým si neuvedomili, že za diskusiu o tom, kto Asadovcov pri moci nahradí, im teraz zatknutie nehrozí. „Režim nám všetkým vštepil strach,“ povedal. „V srdci každého človeka v Aleppe vyrástol malý policajt.“
Pobočka štátnej bezpečnosti v sýrskom Aleppe uchovávala zväzky dokumentov s podrobnosťami o výsluchoch zadržaných počas 13-ročného povstania. (zdroj: Salwan Georges — The Washington Post)Vyšetrovanie všetkých hlásení
Neďaleko odtiaľ pozoruje 47-ročný majiteľ miestneho obchodu Mahmúd Ahmed Attar okoloidúcich. Keď ho v roku 2019 po dvoch týždňoch na oddelení 322 prepustili, jeho väznitelia mu prikázali, aby nikdy o tom, čo mu tam spravili, nehovoril. Poslúchol.
Teraz bol pripravený.
„Kamaráti sa ma pýtali a ja som hovoril, že sa nič nestalo, ale nikdy som na to nezabudol.“ Ako povedal, koncom roka 2019 vtrhli bezpečnostné sily bez varovania do jeho zmrzlinárne a so zaviazanými očami ho prinútili nastúpiť do ich dodávky.
Dva týždne strávil sám v malej cele a počúval výkriky muža, o ktorom sa neskôr dozvedel, že je majiteľom susedného podniku. Policajti mu na hlavu kvapkali kyselinu z batérií, povedal mu neskôr tento muž.
Jediné svetlo, ktoré Attar za tie týždne videl, bolo z blikajúcej žiarovky na chodbe, kde vyšetrovatelia mučili ľudí, povedal.
Vnútri zariadenia ešte stále viseli putá z rúry, na ktorej vyšetrovatelia ľudí vešali, čo je taktika používaná na lámanie kostí v ramenách a zápästiach zadržaných. Režim mal svoj vlastný slovník mučenia a toto mučenie bolo známe ako „šabach“. Attar bol mučený „dulabom“, pri ktorom vyšetrovatelia nútili zadržaných ohnúť sa v páse a prestrčiť telo cez pneumatiku, aby boli bezbranní pred bitím, ktoré nasledovalo, povedal.
Tisíc eur za návrat do Sýrie. Politici utečencov posielajú domov predčasne Čítajte Štyri hlavné sýrske spravodajské služby prevádzkovali regionálne, mestské a miestne pobočky a využívali zákon o výnimočnom stave na zadržiavanie obyvateľov bez súdnych príkazov.
Attar sa o obvineniach proti jeho osobe dozvedel až po tom, čo ho previezli do Damasku, jeho prípad sa týkal 33 ľudí, ktorí boli obvinení z napojenia na bombový útok na auto spred troch rokov. Jeho žalobkyňa neskôr priznala, že ju mučili pred tým, ako vyslovila jeho meno - ako to požadovali policajti. Nakoniec ho obvinila z prechovávania cudzej meny - čo bolo v Asadovej Sýrii nezákonné - ktorá bola určená pre „teroristov“.
„Policajti si tento prípad vymysleli len preto, aby ukázali svojim nadriadeným, že pracujú,“ povedal.
Celá skupina bola po dvoch týždňoch prepustená bez obvinenia, vysvetlil Attar. Na fotografii z toho dňa ho ťažko spoznať - vyholená hlava, dezorientované oči, akoby nebol zvyknutý na denné svetlo. Dôstojník sa mu pri odchode ospravedlnil. „Povedal: 'Viete, bola to naša povinnosť. Musíme vyšetriť všetky hlásenia.'“
Attar sa so svojím susedom nikdy nerozprával o tom, čo prežili. Svojim priateľom povedal, aby zmenili tému, keď sa ho na to pýtali.
Snažil sa tiež vyhýbať ceste okolo budovy. „Nemohol som sa na ňu ani pozrieť,“ povedal.
Attar pri opisovaní svojho utrpenia hovoril nevzrušene, ale pri otázke, aký je to pocit vidieť oddelenie teraz, začal plakať. „Keď sem prišli povstalci, išiel som tam a len som tam stál,“ povedal. „Pozeral som sa na budovu. Kľakol som si na zem a modlil som sa tam.“
Strach teraz zmizol, povedal. Pozeral sa na čiernu bránu a nič necítil.
Na tejto správe sa podieľal aj Ali Rahabi.
