Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
V režime Bašára Asada nebolo obávanejšieho miesta ako sýrska vojenská väznica Sednaja. V nedeľu sa však jej mreže otvorili a táto zvyčajne desivo tichá pevnosť ožila krikom rodičov a detí, ktoré hľadali svojich nezvestných blízkych.
Na videách na sociálnych sieťach bolo vidieť rodiny, ktoré smerovali k väznici známej ako „bitúnok“, a hľadali svojich blízkych, ktorí v nej za režimu Asadovcov zmizli – pripravení priviesť ich domov alebo sa konečne dozvedieť pravdu o ich osude.
Bleskový postup povstalcov, ktorý vyvrcholil v noci na nedeľu pádom Damasku, spôsobil, že väzenské stráže opustili svoje stanovištia v mestách po celej Sýrii. Sýrčania sa teraz pripravujú na to, že zistia, kto z viac ako 100-tisíc nezvestných väzňov v krajine zostal ešte nažive.
Útroby vládnych väzníc, ktoré kedysi poznali len tí, ktorí tam trpeli alebo slúžili, vysielali televízie po celej krajine. Videá ukazovali oslobodených väzňov – vyčerpaných, omráčených, často bosých – ako sa potácajú do noci.
Hoci všetky strany sýrskeho konfliktu zatýkali a zabíjali väzňov, Sýrske stredisko pre ľudské práva odhaduje, že až 85 percent z nich bolo zadržiavaných v sieti štátnych väzníc. V priebehu rokov skupiny na ochranu práv zdokumentovali systematické používanie mučenia, vyhladovania a iných foriem smrteľného zneužívania zo strany Asadových bezpečnostných síl.
Podľa Amnesty International bolo v istom čase len vo väznici Sednaja až 20-tisíc väzňov. Mnohí z nich boli popravení alebo zomreli na následky zanedbania starostlivosti, uvádzajú bývalí väzni. Stráže si podľa ich slov vynucovali takmer úplné ticho medzi väzňami, ktorí spali pod prikrývkami prežratými hmyzom na kamenných podlahách lepkavých od krvi a potu.
V článku sa dočítate:
- ako prebieha pátranie po nezvestných osobách,
- prečo rodiny pociťujú beznádej.
Desaťročia nezvestní
Diab Serrija, spoluzakladateľ Združenia zadržaných a nezvestných vo väznici Sednaja a sám bývalý väzeň, v nedeľu povedal, že cely prečesáva až osemtisíc príbuzných, zatiaľ čo pracovníci civilnej obrany sa snažia dostať do tajných ciel hlbšie v suteréne.
„Niektorí z povstalcov sa snažia organizovať aj pátranie, ale doteraz neexistujú žiadne riadne zoznamy,“ povedal Serrija.
V iných väzniciach záznamy na internete zase ukazujú, ako povstaleckí bojovníci ostreľujú jednu zámku na cele za druhou. Väzni pochádzali z celej Sýrie. Niektorí boli nezvestní už desaťročia a takmer v každom väčšom meste vidieť dojemné stretnutia rodinných príslušníkov.
Za telefonát od svojich nezvestných blízkych sa modlili aj mnohí z viac ako päť miliónov sýrskych utečencov v zahraničí.
V priebehu rokov príbuzní zmiznutých prirovnávali stratu k rane, ktorá sa nedá zahojiť. Jeden muž si spomínal, ako zapínal rádio, aby prehlušil svoje myšlienky, len aby ho opäť vypol, keď hrali obľúbené piesne jeho nezvestnej manželky.

Štyridsaťročný Džihád Dalain v juhotureckom meste Gaziantep čaká, že započuje hlas svojho najmladšieho brata Majda. Dvadsaťštyriročného mladíka zatkli vládne bezpečnostné sily vlani v lete v rodinnom dome v Daraji spolu s ich rodičmi. Ich matka a otec boli nezvestní sto dní, kým sa sprostredkovatelia dohodli na ich prepustení, povedal Džihád.
O tom, čo sa dialo vo väzení, jeho otec po prepustení odmietol hovoriť – bez ohľadu na to, koľkokrát sa ho Džihád pýtal. Obával sa totiž, že vláda sleduje ich telefóny.
Majd, ktorý vyštudoval fyziku, zostal za mrežami a nakoniec ho previezli do ústrednej väznice Adra v Damasku. V nedeľu skoro ráno, keď povstalci obsadili mesto, sa ozval svojim rodičom. „Povedal, že sa niečo deje a nemôže veľa hovoriť,“ vysvetľuje Džihád.
O 9.22 h sa Majd ozval znovu. „Povedal, že sa vracia domov,“ vraví. Džihád sa za rok a pol, odkedy Majda uniesli, oženil a Majd počas nedeľňajšieho videohovoru videl svoju švagrinú po prvý raz.

Rodiny bez útechy
Na zoznamoch, ktoré v nedeľu šírili aktivisti na sociálnych sieťach, boli údajne mená prepustených väzňov. V príspevkoch na facebooku zase bolo vidieť mužov s vyholenými hlavami s tvrdením, že ide o prepustených mužov z väznice Sednaja, spolu s telefónnymi číslami, na ktoré mohli zavolať ich blízki. Na iných stránkach administrátori vyzývali ľudí, aby napísali mená tých, ktorí sú stále nezvestní.
Štyridsaťročná Mayasa Marie z Azazu na severe Sýrie uviedla, že hľadá svojho manžela Mohameda, ktorého zatkli v roku 2012, v prvých dňoch revolúcie, za aktivizmus namierený proti vláde. Aj keď podľa fám zomrel v Sednaji, odmieta tomu uveriť. Ich syn mal len šesť rokov, keď Mohameda zatkli. Teraz má osemnásť a podľa jej slov študuje právo, aby pomáhal nespravodlivo zadržiavaným.
„Môj syn a jeho strýko sa okamžite vybrali do Sednaje, ale stále nič nenašli,“ povedala Marie. „Konečne sme slobodní, ale potrebujem, aby bol môj manžel opäť s nami.“

Na svojho brata Ahmeda čaká v nemeckom Hannoveri aj 40-ročný Hussajn Idris. „Verím, že je stále nažive, mal by mať 32 rokov,“ napísal. „Vrátim sa, aby som ho našiel sám.“
Mnohé rodiny dostali na svoje telefóny rôzne správy, no len málokedy im priniesli útechu – v zoznamoch ich blízki chýbali alebo išlo o dobre mienené otázky od ich kontaktov, ktoré však nepriniesli žiadne odpovede.
Naila Alabbasiová strávila dvanásť rokov bez svojej sestry Ranie – hrdej matky, zubárky a dvojnásobnej národnej majsterky Sýrie v šachu. V marci 2013 prišli do jej domu príslušníci sýrskej vojenskej rozviedky a zatkli jej manžela Abdula Rahmána. Neskôr sa vrátili a odviedli Raniu a jej šesť detí vo veku od 2 do 14 rokov. Pri jednej príležitosti sprostredkovateľ naznačil, že Raniu videli neďaleko Damasku, ale to bolo všetko, čo Naila v minulosti počula.
Začiatkom októbra jej brat Hassan našiel list, ktorý Rania napísala priateľovi roky pred povstaním v Sýrii. Písala v ňom, že sedí vonku v jemnom damašskom vánku a rozmýšľa, či by mala úplne opustiť Sýriu a pripojiť sa k Naile v Saudskej Arábii. „Pocítil som tlak na srdci a hrču v krku,“ napísal Hassan v príspevku na facebooku. „Na chvíľu som mal pocit, že s ňou komunikujem.“
Odkedy ofenzíva povstalcov nabrala na obrátkach, Naila dychtivo sledovala správy a zostávala dlho do noci hore, pretože nevedela zaspať. Počas lekárskych vizít ako pôrodnej asistentky v Rijáde myslela len na svoju sestru a netere a synovcov.

Keď začala opisovať videá oslobodených väzňov, ktoré si pozrela, jej hlas sa zlomil. Skúmala ich tváre, pretože vedela, že deti môžu byť po toľkých rokoch na nepoznanie.
„Mali by sme byť šťastní, mali by sme oslavovať, ale Rania tu nie je,“ vraví. Jej nádej sa zmenšuje, no stále ju drží. „Nemám o nej žiadne správy... žiadne,“ opakuje. „Už som vyskúšala všetkých,“ dodáva.
