Z Tbilisi od reportéra Lukáša Onderčanina.
TBILISI. Tridsiatnik Jorgi stojí na ulici hneď vedľa budovy gruzínskeho parlamentu. V ruke má knihu a číta si. Asi tridsať metrov pred ním stojí policajný kordón, za ním sa už chystajú špeciálne jednotky s policajnými štítmi a so zásobami slzotvorného plynu a hneď za nimi je naštartované auto s vodným delom. Ani ohňostroje, ktoré občas v dave na ulici Rustaveli v centre Tbilisi vybuchnú, Jorgiho nevyrušujú.
„Chcel som si doma čítať. Lenže nemôžem len tak sedieť doma, keď sa deje toto. Tak si čítam tu,“ vraví, čelom otočený k policajnej zátarase. „Nie je to politická téma. Oni chcú ovládať všetko – kultúru, mimovládky, šport. Preto som tu,“ dodáva.
Ide o siedmy deň masívnych protivládnych protestov, ktoré sa už rozšírili do viacerých gruzínskych miest. Desaťtisíce ľudí vyšli do ulíc po tom, čo minulý štvrtok gruzínsky premiér Irakli Kobachidze z vládnej strany Gruzínsky sen oznámil, že pozastavuje rokovania o vstupe do EÚ na najbližšie štyri roky. Únia pritom už predtým hovorila o pozastavení týchto rokovaní. Len pár dní predtým viaceré medzinárodné organizácie spochybnili legitimitu októbrových parlamentných volieb.
Mladí aj starší ľudia v uliciach teraz hovoria, že vládna strana im chce vziať budúcnosť. Niektorí však už tušia, že protesty situáciu začínajú meniť.
V reportáži sa dočítate:
- prečo sa obávajú mladí ľudia zbližovania sa s Ruskom,
- ako polícia brutálne zasiahla proti demonštrantom,
- ako si protestujúci pomáhajú,
- v čom je situácia iná ako na kyjevskom majdane.
Únia, nie Moskva
George Achaladze a Luka Ziadauri sa na siedmu noc protestov pred budovou parlamentu pripravili. Obaja majú šestnásť, cez plecia zaviazanú európsku a gruzínsku vlajku a jeden z nich na tvári okrem šatky aj plynovú masku a lyžiarske okuliare. Len deň predtým museli utekať pred políciou, ktorá na nich pálila kanistre so slzotvorným plynom.
„Ani jeden deň sme ešte nevynechali. Nechcem, aby sa naša krajina vrátila do ruskej náruče,“ hovorí George a opisuje osudy gruzínskych vojakov, ktorí zahynuli v rusko-gruzínskej vojne v roku 2008. „Títo hrdinovia nezomierali pre takých ľudí, akých máme dnes vo vláde. Chceme slobodu, byť súčasťou európskej rodiny, a nie chodiť do školy do Moskvy a Petrohradu,“ vraví šestnásťročný mladík.
Práve otázka smerovania krajiny je hlavným motívom protivládnych protestov. Nielen pozastavenie rokovaní s EÚ, ale aj čoraz väčšie zbližovanie sa s Ruskom či prijímanie zákonov, ktoré obmedzujú prácu mimovládok, novinárov či sprísňujú pravidlá protestov, rozhnevali najmä mladšiu generáciu.
George Achaladze a Luka Ziadauri. (zdroj: SME - Lukáš Onderčanin)„Naša história nám ukazuje, že Rusi nás vždy okupovali, klamali a nikdy nám nepomohli. Nechceme byť opäť vazalom Ruska,“ vraví jeho kamarát Luka.
Neďaleko stojaca Teona Chrikadze dúfa, že protesty vyústia do opakovania volieb. Tie októbrové boli podľa pozorovateľov plné porušení, vyšetruje sa aj ruský vplyv na kampaň. „Mali by sme byť nezávislí a proeurópski. Nechcem, aby sme išli ruským smerom,“ vraví žena, ktorá chodí na protesty len občas, keďže má deti.
