Často zvyknem chodiť cez autobusovú stanicu v Nitre a chtiac-nechtiac si tam všímam žobrákov a bezdomovcov. Po tejto stanici sa pohybuje aj jedna útla žena, vždy vlečie so sebou dve napratané igelitky a pýta si peniaze na autobus. Ktokoľvek jej raz tie peniaze dá, ale keď ju začne stretávať pravidelne, už je zrejmé, že potrebuje peniaze na niečo iné ako na ten autobus.
Minule som bol v meste a túto pani som stretol na ulici. Vyzerala rovnako, v rukách dve napratané igelitky, rozdiel bol však v tom, že dva kroky pred ňou kráčal pupkatý chlap, ktorý jej nadával. Bol na ňu hnusný a ona chúďa za ním pelašila s tými dvoma taškami. Mal som dojem, že sú spolu, buď spolu žijú, možno sú manželia. Bola strhaná a vyzerala, akoby sa ho bála.
O mesiac nato som bol opäť na stanici. Čakal som na svoju ženu a prišiel som tam o dosť skôr, než mal byť príchod jej autobusu. Po chvíli postávania ma oslovil jeden bezdomovec s prosbou o drobné na rožky. Vravím mu, že aké rožky chce, že mu ich kúpim. Nato začal špekulovať, že on také rožky, ako majú v staničných bufetoch, nechce, že je tam šunka a podobné veci. Nepýtal som sa ho, šiel mu kúpiť rožky a dal mu ich. Netváril sa nadšene a vzápätí sa ma opýtal, či by sa ešte u mňa nenašlo šesť korún na kávu k tým rožkom. Všetky drobné som už minul, navyše bolo jasné, že špekuluje. Pobral sa preč. O pár minút som ho zbadal na nástupisku, odkiaľ odchádzajú autobusy do Prahy. Sedel tam s ďalšími žobrákmi, popíjali čučo a veselo si spievali. Sedel tam aj pupkatý chlap, ktorého som vtedy stretol ako nadáva svojej družke.
Trochu som sa obhliadol po stanici a zbadal som aj ju. Opäť chodila od autobusu k autobusu a prosila o peniaze so svojimi dvoma igelitkami. Podchvíľou sa vrátila k onému pupkatému chlapovi, bolo jasne vidno, že sa ho bojí. Keď prišiel nový autobus, zasa sa vybrala oslovovať ľudí. Jej možno druh si zatiaľ veselo pospevoval na lavičke a tváril sa ako najväčší boss.
Je mi jasné, že tá žena má zbabraný život. A podľa toho, čo som videl, ona musí žobrať, aby jej druh mal začo piť. Teraz čo? Dám jej peniaze s vedomím, že aj tak nakoniec skončia v bachore toho chlapa. Alebo jej dohovorím, nech sa toho príživníka zbaví. Alebo ju odkážem na nejakú charitu, alebo inú pomocnú organizáciu? Jasné, nie je to môj život a možno by som sa ani nemal do toho jej montovať, možno je to celé úplne inak. Ale keď som už videl všetko to, čo som videl, nedá mi aspoň sa nad tým zamyslieť.
klimo.blog.sme.sk
Autor: VIKTOR KLIMO
